Marian Baran
Plesová sezóna
Veľmi by som si priala vidieť Skalnaté pleso. Viete, tie hory okolo a zažiť ten pocit, keď ste od všetkého nielen ďaleko, ale aj poriadne vysoko.
mám rád červenú farbu a na raňajky pohár mlieka Zoznam autorových rubrík: Osobné, Odpočuté, Odkazy, Nezaradené
Veľmi by som si priala vidieť Skalnaté pleso. Viete, tie hory okolo a zažiť ten pocit, keď ste od všetkého nielen ďaleko, ale aj poriadne vysoko.
Pod okná paneláku, začal niekto chodiť pravidelne pískať. Vždy zahvízdal, až ma trhlo. Zvedavosť mi išla oba boky vyvaliť. Kto dnes využíva na komunikáciu, mobilné dáta mojej mladosti.
Do kupé ku mne pristúpili traja chlapi. Vysokí, veľké ruky, akoby bratia boli. Zacítil som cement, vápno a kus spravenej roboty niekde na stavbe. Posadali si a pokračovali v práci, lebo čo to bolo nutné slovami dokončiť.
Susedu som stretol sto metrov pred domom. Otvorila oči dokorán a nadýchla sa prvý krát. Jeden krok sto slov, no už som to nerátal, mám štatistiky, bývam tam už nejaký ten piatok.
Niekedy sa stane, zvlášť v živote, že sa nedá urobiť krok vpred. Hoci skúsený chodec, začne prešľapovať na mieste aby si pripomenul čas, keď kráčal niekam.
Na najvyššom poschodí petržalského paneláku bývajú študenti. Niekedy prídu dni, keď sa v ich oknách svieti do rána. V škáre pootvoreného okna sa striedajú chlapčenské a ruky dievčenské so zapálenými cigaretami.
Takmer každý deň cestujem do práce s pani, ktorá občas vytiahne z kabelky zvláštny predmet. Napríklad raz vytiahla z kabelky, kladivo. Pozeral som prekvapene, kým sa ona smiala. Všetko mi ale vysvetlila.
Keď som si zalial posledný vifon, napadlo ma, že je čas aby som si uvaril poriadnu polievku. Pozrel som do chladničky na neviditeľnú spomienku, na dovolenku v tatrách. Ležali tam párky, náhodní diétny turisti.
Bol som sa poprechádzať v parku. Chcel som nasať atmosféru stromov, dobiť baterky v tôni vegetácie a nejaký tenší strom objať. Kráčal som po chodníku, tráve som sa vyhol. Pes ktorý tam voľne pobehoval mal podozrivo ľahký krok.
Ráno na trhu slečna kupovala zeleninu. Nezdravo zelenú papriku, drasticky červené paradajky i uhorky, ktoré možno ešte včera ležali len tak na zemi.
Kúpil som si zmrzlinu a sadol na lavičku, ktorá bola voľná vedľa staršej dámy. V rukách držala vôdzku na psa. Psa som ale nikde nevidel, myslel som že je vymyslený, ale nevyzvedal som.
Domáca oškvarková pomazánka, natretá na elipsách čerstvého chleba chutila fantasticky. Jej povrch pripomínal dodnes neobjavenú krajinu mäsa. V pomazánke som cítil drobné kúsky cibule, bola výborná.
Bol som na návšteve a dostal som do daru stoličku na ktorej som tam sedel. Taká obyčajná drevená, s pevným miestom na sedenie, čo ju držia pohromade dve veľké skrutky.
V autobuse sedel malý chlapec, cestoval sám zo školy. Sedel nehybne, snažil sa byť neviditeľný. Na chrbte taška, tak ako mama povedala a na kolenách vrecúško s prezuvkami.
Jedno ráno som sedel v kuchyni a premýšľal, že doraňajkujem ľavou rukou, aby som hneď zrána spravil niečo zásadne. Nápad sa mi celkom páčil, ruky som si vymenil a oblízal som si prsty.
Deň začal celkom šťastne, vstal som pravou nohou z postele. Kávu som si zamiešal v protismere hodinových ručičiek a zo stola zmietol dve zrnká cukru, pretože tam ležali s piatimi zrnkami soli.
Minule som vystúpil z vlaku na Hlavnej stanici a kráčal jednoduchým krokom na zastávku autobusu. Vrtuľník zatiaľ nemám a moja luxusná jachta by tam nemala kde kotviť. Predsa len, loď potrebuje vodu to je neodškriepiteľný fakt.
Cestoval som v kupé s chlapmi, mali dobrú náladu asi nešli z práce. Chichúňali sa na vtipoch ktorým som celkom rozumel, mentálne sme boli asi celkom spriaznení.
V ten deň nebolo v kaviarni veľa ľudí. Pil som kávu dovezenú niekde z veľkej diaľky, no chutila ako by vyrástla niekde za rohom. Čašníčke som to ale nepovedal, nebudem prezrádzať, že viem ako chutí melta. V ruke som držal knihu a čítal som.
Ráno bola v autobuse zima, podobala sa tej z popoludnia, veď sú to dve studené sestry, dvojičky. Autobus ťa má prepraviť, nie zohriať, povedal by možno niekto, len presne neviem kto.