Marian Baran
Vôňa ženy
Jedného dňa ostal byt rodičov prázdny. Bolo to pár dní potom, ako mama povedala, že príde z nemocnice na sviatky domov a potom sa uvidí.
mám rád červenú farbu a na raňajky pohár mlieka Zoznam autorových rubrík: Osobné, Odpočuté, Odkazy, Nezaradené
Jedného dňa ostal byt rodičov prázdny. Bolo to pár dní potom, ako mama povedala, že príde z nemocnice na sviatky domov a potom sa uvidí.
Nad mestom viseli mraky plné vody, keď si mrak zmyslel, vypustil neurčité množstvo k zemi. Sledoval som mraky so zaujatím, ich farebné tóny. Opona hrala predstavenie.
Začalo to v učňovskom stredisku, kam som sa chodil dávať ostrihať. Ľudí tam nechodilo veľa a tak som sa rýchlo dočkal. Ďalší prosím; učnice sa okúňali, aj keď mi okolo krku uťahovali bielu plachtu.
Keď sa vlak pohol, premkol ma pocit, akoby sa zo skrine skotúľali kovové guľôčky. Pocit vytúženého oslobodenia, dômyselne skrytých predmetov na vratkom priestore.
S kobercom v ruke a fľašou vody, som minulý rok smeroval za slnkom na strieborný pekáč strechy. V čase, keď malo slnko ambíciu posypať belobu pokožky bronzovým nádychom.
Stromy v parku už smelo kreslili dlhé tiene na chodníky. Predvádzali štíhle siluety a ja som im závidel drevenú spriaznenosť v korunách.
Nepoznal som ten strach dôverne, ale počul som o ňom veľa, mnoho prečítal. O jeho intenzite a jedinečnosti. Neveril som, že ma zaskočí jeho sila.
Niekedy, keď sa večer vraciam z práce domov, prestupujem v meste z električky na autobus. Nie je to dlhá trasa. Pár krokov vedľa zatvorených obchodov a ich výkladov.
Otec mal veľa kníh. Mal ich všade. V knižnici v obývačke, na chodbe na poličke, i v kuchyni. Boli to iné knihy, ako tie moje obrázkové. Na každej strane boli písmená a niektoré boli tak hrubé a ťažké, že som ich ledva udržal v rukách.
Hviezdoslav v utorok nehybne pozeral pred seba, hľadal slová na zmenu čo nastala, na námestí pred ním. Stánky skladali. Trámy ukladali na seba. Skrutky ležali schované v obale, ktorý ich chránil pred rozsypaním na studenej dlažbe.
Mama nás na sánkach vytiahla hore kopcom. Keď sme sa spúšťali dole, brzdila, aby sme nešli príliš rýchlo. Keď sane zastavili, pomaly, ako v spomalenom filme sme sa prevrátili do snehu.
Mám prácu v ktorej oblek, ako oblečenie, nie je povinnosťou. Napriek tomu mám k oblekom priaznivý vzťah. Môj prvý skutočný oblek mi ušili na maturitu.
Skoro ráno sedel v kaviarni penziónu iba jeden chlap. Pil kávu, fajčil a pozeral na stránky novín cez obrovskú lupu. Bola veľká ako okno v ponorke.
Hudobného nadania sa mi neušlo. Zmieril som sa s tým. Nehral som ja dievčatám pri ohni na gitare a nepodfarboval som túto atmosféru podmanivým zamatovým hlasom.
Leto skončilo udupané pod nohami. Ostalo v tráve. Zamaskované pod tapetou prirodzenej hniloby.
Štartovali sme s kamarátmi pod bránou bicykel. Miesto duší mal pod plášťom pneumatík hadicu na polievanie záhrady.
Jano je férový chlap, dobrák. Je síce každý deň naštípaný, ale čo tam potom. Dá človeku aj posledné.
Na nočné kúpanie je potrebná teplá voda, noc a dôvera. Vodu pod bradu a to takú, že ju ani necítiť.
Starká piekla niekoľko chlebov naraz. Chvíľami som mal pocit, že je ich plná kuchyňa.
Vždy som myslel, že keď tieň domu rozdelí dvor na polovicu, tak končí deň. Ten tieň bol tmavý, taký iný na tráve ktorú som práve pokosil. Tráva ležala náhodne, podťatá štvorhranným silónom, čakala na hrable.