Masáž očí

Autor: Marian Baran | 23.4.2020 o 20:25 | Karma článku: 10,89 | Prečítané:  847x

Skoro ráno, keď bol ešte vzduch chladný, sedel som pred panelákom na bicykli. Dal som si slávnostné tričko, to je také, ktoré je čisté. Oholil som sa, pridal pár kvapiek kolínskej.  

Vo fľaši som mal vodu a vo vrecku nohavíc dve Horalky. Ešte raz som skontroloval technický stav bicykla, reťaz bola nasadená na ozubení. Jedno predné koleso, jedno zadné a tri natlakované duše. Nasadil som si okuliare. Nabral som si plný nos vzduchu a zaváhal, či hrianky s cesnakom na raňajky bola dobrá voľba.

Vyrazil som. Slnko sa pomaly driapalo po panelákoch na vrchol. Tiene ostré ako žiletky, rezali na trávnikoch a asfalte pominuteľné hranice. Doteraz vedcami nepreskúmaná, svetelná masáž očí. Prižmúril som. Minul som psíčkarov, minul som bežcov pod domami, aktívnych ľudí ako ja, aj pána čo drepoval pri strome. Fazuľovú treba vždy zohriať.

Tak vpred, pomyslel som si a šliapol do pedálov, čaká ťa dlhá cesta. Panelákov som sa zbavil rýchlo, zrazu som bol na moste. Mal som plán preletieť cez most a po hrádzi ísť čo najďalej. Nezastavovať, nepozerať za seba sa a podľa možností, zbaviť sa všetkého. Striasť zo seba ten pocit. Zimomriavky sa mi spravili aj na viečkach, keď po moste prešiel vlak. Ešte teraz počujem ako zatrúbil. Neviem na koho, ale ak ma chcel podporiť, pridať motiváciu, budem z nej čerpať niekoľko ďalších dní, hoci ju nebudem počuť.

Konečne som bol na hrádzi a pred sebou uvidel nekončiaci asfaltový pás. Zosadol som z bicykla, zjedol Horalky a vypil vodu. Moje predsavzatie spokojne sedelo v mojej hlave a usmievalo sa. Slnko lopatou prihodilo do pece. A ja som pokračoval, šliapal som do pedálov, neohrozený, silný s jasnou ideou. Vedel som, že idem dosť rýchlo, keď mi začali uši trepotať o hlavu. To je skutočný zvuk rýchlosti.

Zdalo sa mi to ako večnosť, keď som konečne odbočil z hrádze dole do trávy a tam som sa vyvalil. Snažil som sa nabrať dych. Pozrel som na modrú oblohu a pomyslel si, dobre je, toto prežijem. A zaspal som.  

Domov som sa neponáhľal. Bicykel som tlačil, nohy sa mi triasli. Bol som neskutočne smädný. Tých čo som stretol, prekvapene pozerali na moje, od slnka zhorené čelo. Mnohí by ma aj poľutovali. Pod rúškom som mal ale úsmev. Nik ho nevidel. Ten úsmev bol iba pre mňa.

 
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

STĹPČEK PETRA TKAČENKA

Prvý výstrel Anny Záborskej

Nebudú spokojní, kým ukončenie tehotenstva nebude na úrovni s vraždou.


Už ste čítali?