Rozkoš

Autor: Marian Baran | 17.4.2020 o 18:45 | Karma článku: 11,55 | Prečítané:  1351x

Ak by som chcel, mohol by som čokoľvek na svete. Mohol by som som lietať a pristáť v tých najkrajších krajinách. Lietať, aby som videl všetko podstatné a pristávať tak, aby som si to pamätal.  

Ale dnes som chcel len vyliezť na strom, tak ako voľakedy. Vydriapať sa hore, nájsť si dobré miesto a pozerať na svet z výšky. Mať pevný bod so stabilnými koreňmi. Vyliezť na čerešňu, orech alebo na rozkvitnutú jabloň. Sedieť v korune, držať sa rukami a so zatvorenými očami vdychovať vôňu. Byť súčasťou, byť prítomný. Nečudujem sa, v podstate si opica. Povedal mi kamarát. A mal pravdu, ale prešiel som dlhú cestu. Viem, že na ten strom môžem vyliezť aj vtedy, keď nič iné nepotrebujem, len si niečo pripomenúť.

Poznám také miesto, kde rastie jabloň. Je košatá a prístup ku korune nie je obmedzený. Keď som stál pod ňou, bol som potešený tým aká ľahká cesta je to k detstvu. Len sa vyšvihnúť na najnižší konár a nájsť si miesto. Sadnúť a začať snívať. Pocit na dosah.

Vyliezť na strom dnes, sa dosť líši od toho pred tridsiatimi rokmi. Je to úkon, ktorý vyžaduje celého človeka, hoci váhy by stačilo tak desatinu. Gravitácia je dnes silnejšia a konáre sú krehkejšie. Dnes sú potiahnuté niečím, čo sa šmýka a chráni strom proti votrelcom. Veľa sa toho zmenilo, tá cesta už nie je taká jednoduchá. Keď som sa predral cez prvý konár a dych sa mi skrátil z vypätia na minimum, keď sa mi začala triasť ruka a odmietla vybrať z vrecka okuliare, nech vidím čoho sa chytím, tak vtedy som si uvedomil, že svet sa zmenil. Že už nikdy nebude včera, hoci by som si to veľmi prial. 

Nakoniec som si našiel na strome miesto. Bolo ho tam menej ako pred rokmi, šetrí sa všade. Hmyzu je viacej. Pavučín všade. Nie je to komfortné a dospelý v korune stromu vyzerá ako na kolotoči s labuťami. Je to fajn, ale čo tá labuť? A potom prišiel ten pes. Veľký, chlpatý a bez obojku. Z jednej strany stromu, na ktorom som sedel, zdvihol nohu a na druhú stranu si sadol. Ešte hodil pohľad na mňa, tuším ma odvážil. Odhryzol kus kôry a lačno ju prežúval. 

Zbytočne som kričal a hľadal majiteľa, čo by sa k psovi priznal. Bol to presne ten pes, čo pokazí spomienky na detstvo a snaží sa niečo urobiť i s dospelosťou. Musíš počkať kým zaspí. Musíš si byť istý, že už nemá tvoj život na dosah. Musíš v správnom okamihu skočiť zo stromu a utekať. A ja som skočil a utekal. Utekal som tak, ako nikdy. Predbehol som chlapca na bicykli, predbehol som autobus a predbehol som aj vlak. Rýchlik do Margecian.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?