Plesová sezóna

Autor: Marian Baran | 10.4.2020 o 13:48 | Karma článku: 12,04 | Prečítané:  1038x

Veľmi by som si priala vidieť Skalnaté pleso. Viete, tie hory okolo a zažiť ten pocit, keď ste od všetkého nielen ďaleko, ale aj poriadne vysoko.

Nikdy som tam nebola. Nikdy som nikde poriadne nebola. Stará pani prežila jeden zo svojich všedných dní zatvorená v byte. Na obed si uvarila zemiaky a zaliala ich opraženou cibuľou. Povedala, že by si mohla nachystať aj niečo iné, ale toto jedlo ju vždy dobre naladí. Zapíjala ho kyslým mliekom. Večer pila kávu. Sedel som oproti a dolieval som si ďalší pohár vína. 

Nie sú hory nuda? Spýtal som sa tak trochu naschvál, aby som ju trochu posúril do monológu, ktorým by si tie hory obhájila. No ona sa nedala, pozrela skúpo na mňa a usmiala sa.

Ako malý chlapec som chodil na hory často. Otec ma vodil po chodníkoch a keď som trochu podrástol, vybrali sme sa aj na štít. Cesta na Rysy je namáhavá a pre maleho chlapca dlhá a nudná. Horšej veci na svete niet. Otec kráčal predo mnou a celú cestu ma motivoval slovom aj mliečnymi,jahodovými cukríkmi. Keď som prišiel na vrchol, myslel som, že prichádza moja posledná hodina. V bruchu som mal kilo cukríkov a na pätách veľké otlaky ako mince. Myslel som, že ma dole bude musieť zniesť nosič, usadeného na tej svojej noši. Ale dole sa ide ľahšie ak na ceste z kopca netlačia otlaky na pätách.

 

Cukríky, vravíte? Opýtala sa stará pani.

 

Áno. Mliečne s jahodovou príchuťou. Túto kombináciu nemôžem ani cítiť. Povedal som jej a až potom som sa osmelil s otázkou. Veríte mi? Spýtal som sa s odstupom od toho, ako som jej porozprával, čo všetko sa mi udialo pri výstupe na Rysy. Stará pani spravila grimasu, akoby práve prehltla niečo horké. 

 

Neverím vám, ale to je snáď jedno, či nie? Prehlásila, keď sa tá horkosť v jej ústach stratila.

 

Už bolo dosť neskoro, keď prišla Darina. V rukách držala tašky s nákupom a v tvári mala nadšený výraz. Pozdravila mamu sediacu pred hlučným televízorom a potom prišla za mnou do kuchyne, kde som dopíjal posledné kvapky vína. Objala ma a do ucha mi zašepkala. Povedala som mu nech vypadne z bytu. Za týždeň sa môžeš nasťahovať. 

To je super správa. Reagoval som a pripojil som výraz, ktorý bol skutočne prekvapivý. Nemusel som do toho vložiť žiadnu energiu. Takže jej bývalý sa od nej odsťahuje a môžem prísť ja a do skrine si uložiť košele. Darina je fajn, že mi poskytla dočasný azyl u svojej mamy. Pretože aj ja som bol niekoho bývalý a z bytu som už vypadol. V tomto som trochu napredoval.

 

Kým Darina vykladala nákup, zastrčil som korok do hrdla prázdnej fľaše a odišiel som ľahnúť si do izby na posteľ. Sledoval som Darinu z tmavej miestnosti trochu omámený vínom. Plával som, ležiac na posteli ako loď, z ktorej všetci utiekli a prvý bol kapitán, pretože chcel na brehu všetkých cestujúcich porátať. Celkom sa mi páčilo ako sa zmysluplne pohybovala v tom malom priestore. Upravovala si neposlušné vlasy a potom si rozopla sako na kostýme. Bola veľmi ctižiadostivá a energická žena. Mala zmysel pre humor, cit pre inteligentnú pointu. A možno nie, možno som sa mýlil. Spriadal som jej profil, akoby v tej chvíli záležalo iba na tom, opakovať si tieto vlastnosti, pripomínať si ich, lebo mi to bolo príjemné. Potom vošla ku mne do izby. Na malom stolíku zažala lampu s papierovým tienidlom a nepatrné svetlo definovalo obrysy, keď zatvorila dvere. Vyzliekla si sako a prehodila ho cez stoličku. 

Mama nebude nič počuť. Zašepkala a rozopla si gombíky na košeli. Zrazu som sa cítil ako sopliak, čo prišiel k frajerke na návštevu a rodičom vysvetlil, že sa musia spolu učiť. Zrazu bolo všetko úplne jednoduché. Zatvorené dvere vytvorili hranicu medzi dvoma svetmi. Na jednej dlhý príbeh a na tej druhej strane izba, ktorá by sa pokojne mohla volať detská. Bez starostí iba tak, ako kedysi, keď záležalo na málo čom, pristála na stoličke dámska košeľa.

 

Ráno keď som vstal, išla mi prasknúť hlava. Darina ležala vedľa, zamotaná do paplóna. Vyzerala akoby som ju vytiahol z vody. Možno som ju zachránil, cítil som sa ako hrdina, ale inak som nemal žiadny presvedčivý pocit viny. Pozeral som na ženu vedľa mňa, kým nevstala. Otvorila oči, usmiala sa na mňa a objala ma. Potom sa postavila a len oblečená v koži pozbierala po izbe porozhadzované kusy textilu. Zabalená v paplóne opustila izbu potichu.

Darina sa umyla, obliekla a ešte raz zavítala ku mne do izby. Dala mi bozk na čelo ako malému chlapcovi, ktorý si vypracoval všetky domáce úlohy. Cynizmus ktorý ma pochytil som neprezradil. Ležal som na chrbte s rukami pod hlavou a keď som ju uvidel ako odchádza, vedel som presne čo urobím. Cez otvorené dvere som cez halu videl až do kuchyne. Tento pohľad mi ponúkal pokoj, aký som už dávno necítil.

Vtedy som zbadal v kuchyni pod stolom myš. Keď som skríkol a utekal do kuchyne panikáriť, stará pani ani nepohla hlavou. Nebola to ľahostajnosť, ale pútavý dej filmu, ktorý dostal prednosť pred online udalosťou v kuchyni. Nasadil som si vlnenú rukavicu a snažil sa ju chytiť v úzkom priestore medzi sporákom a stenou. Technikou, posledný popkorn v papierovom vrecúšku. Nedočiahol som, ale neostrihaný myší dráp sa zamotal do materiálu rukavice. Manikúra myší je určite len v plienkach, čo potešilo moje sebavedomie, keď som myš umiestnil do prázdnej fľaše od zaváraniny. Zo šuplíka som vytiahol najostrejší nôž.

 

Stará pani zrazu na mňa skríkla, sediac naďalej pred televízorom, oči zavesené na obrazovke. To je Džery, nechajte ho tak, pokojne ho môžete pustiť.

Džery? Urobil som niekoľko krokov k starej pani. Pustiť ste povedali? A nožom som do viečka urobil niekoľko dier, nech má tá potvora dosť vzduchu kým si premyslím čo ďalej.

Pustiť. Potvrdila stará pani. Džery jej od susedov, občas utečie.

 

Skôr ako som to malé zviera pustil, pozorne som sa pozrel na jeho zjav cez sklo fľaše. Predstavil si, ako niekto hladká palcom myší chrbát a škrabe ju za ušami. Zdalo sa mi to minimalistické, ale celkom reálne. Myš sa potom stratila pod kuchynským drezom a viac som ju nevidel. Príhoda s myšou ma na chviľu upokojila a to takým spôsobom, že som niekoľko minút ostal sedieť na stoličke. Za oknom svietilo slnko a predmety vrhali tieň. Bol to taký deň, keď každá predstava, ktorá preletela hlavou sa zdala byť reálna. Potom som zatelefonoval kamarátovi so žiadosťou, aby mi požičal auto. 

Stará pani na mňa dlhú dobu pozerala prekvapene, keď som jej povedal že ideme na výlet. Zložila si okuliare z nosa a snažila sa ich sklá vyleštiť. Nasadila na nos a potom opäť zložila a čistila sklá. Pomohol som jej zbaliť veci do cestovnej tašky a nachystať všetky lieky ktoré užíva. Bola ich celkom veľká hromada. Pribalil  som tlakomer a merač cukru v krvi a potom som sa zamyslel nad tým, koľko je tých vecí navyše, keď sa človek pokazí. 

 

Stará pani, si na papier napísala zoznam vecí, ktoré brala so sebou. Už oblečená sedela v predsieni na stoličke a kontrolovala zoznam. Zrazu sa jej rozjasnili oči, našla čo hľadala.

Papuče mi pribaľte. Povedala spokojne a pozrela na parkety v predsieni kde ležali.

 

Keď sme už konečne sedeli v aute bola spokojná. Pustil som rádio, ale len tak potichu a stiahol okno na mojej strane na jeden prst. Stará pani vydržala sedieť polhodinu, potom sa spýtala či môžem na chvíľu zastaviť, pretože sa potrebuje trochu poprechádzať. Vyšli sme z mesta a niekoľko kilometrov auto rezalo vzduch takmer rovnou krajinou. Nebolo kde zastaviť, aby mohla vystúpiť z auta a uvoľniť sa. Až neskôr, keď sme kľukatou cestou vstúpili do lesa a cez pootvorené okno vbehol do auta vzduch nasiaknutý ihličím, som uvidel malé odpočívadlo a zastavil som. Pomohol som pani z auta a ona sa zhlboka nadýchla. Podal som jej lieky o ktoré ma požiadala, z príručnej tašky plnej medikamentov. Podal som jej minerálku aby ich mohla zapiť a z kufra auta, z jej batožiny vytiahol tenký sveter, aby sa mohla prezliecť. Potom si sadla na drevenú lavičku, ktorá tam bola a odmerala si tlak. 

Keď bola doma, nemohol som zaregistrovať to množstvo činností, ktoré musí denne urobiť. Kopec drobností, ktoré venuje pre svoje zdravie. Doma to prebiehalo automaticky a možno aj skryte. Cestu, ktorá by priemerne trvala štyri hodiny, sme zvládli za sedem hodín. Naučil som sa pichnúť inzulín a upliesť vrkoč. Keď si na benzínovom čerpadle, kde som bol kúpiť minerálku s nízkym obsahom sodíka, zmyslela že chce vrkoč, pretože z neustáleho vystupovania a nastupovania bola strapatá a necítila sa preto príjemne.

 

Nikdy som nikomu nezapletal vrkoč. Táto úprava vlasov ma minula. Vlasy som česával, strihal rozštiepené konce, alebo farbil na milión rôznych odtieňov. Zvyčajne som mával s toho zafarbené konce prstov, pretože ochranné rukavice ktoré sú pribalené v krabici s farbou mi boli vždy malé. Pri platení v obchode, alebo na miestach kde človek musí predviesť svoje ruky, aby dosiahol cieľ svojej činnosti, som ukazoval gaštanový odtieň na ukazovákoch, pigmenty domnelej hrdze, krikľavo červenú na palcoch, aj čiernu havraniu farbu za nechtami prstov. Ľudí to zvyčajne privádzalo do rozpakov, v očiach mali otázku, či hygiena rúk nemôže byť dôslednejšia. Občas som im povedal, že som kaderník, aby som ich prekvapenie odblokoval.

Vrkoč, ten som nikdy nezapletal. Na benzínovom čerpadle som starej pani rozčesal šedivé vlasy a presne podľa jej pokynov vytvoril svoj prvý vrkoč. 

 

Už to aj ľutujete že ste ma zobrali na výlet, že? Povedala, keď som svoj výtvor ukončil gumičkou.

Nie, neľutujem, naučil som sa zapliesť vrkoč. Odpovedal som jej. Stará pani sa zasmiala a z toho smiechu sa rozkašlala.

 

Po siedmych hodinách cesty, keď už bola tma, sme sa ubytovali v hoteli. Vyniesol som všetky veci starej pani do jej hotelovej izby na prvom poschodí. Povyberal som lieky a umiestnil v priestore všetky inštrumenty tak, ako mi nakázala. Pripravil postel a opláchol poháre na pitie. Cez vankúš som prehodil uterák a odchýlil okno. Zatiahol záves do polovice okna a urobil ešte niekoľko drobností aby sa cítila komfortne, ako doma. Ešte som musel premiestniť televízor, aby ho mohla sledovať z postele. Potom už bola spokojná.

Vo svojej izbe som sa nevybalil ani neprezliekol. Hodil som sa na posteľ a okamžite som zaspal. Prebudilo ma zvonenie telefónu. Volala Darina.

 

Kde je mama? Spýtala sa. Chvíľu som mlčal a čakal, že sa opýta kde som ja. No to ju nezaujímalo. Jej mama nikdy neopúšťala byt, preto bola otázka celkom logická. No jednoznačne pre mňa znamenala, určitú zodpovednosť za jej neprítomnosť doma.

Išli sme na výlet, mama spí vo svojej izbe, bola unavená z cesty. Priblížil som jej realitu.

Ty nie si normálny? Zvýšila hlas a ja som naozaj o sebe zapochyboval. Vysvetli som je kde sme a povedal, nech príde za nami ak chce. Zvýšila hlas ešte raz a ešte raz ma upozornila na môj duševný stav. Keď sme dotelefonovali, zabalil som sa do paplóna ako kukla a bez výčitiek zaspal.

 

V nedeľu doobeda, po niekoľkých hodinách príprav, sme sedeli v idúcom aute. Stará pani sa tešila a nervozita z toho jej rozbúchala srdce. Napriek tomu je žiarili oči a nedočkavo sedela na mieste spolujazdca sledujúc cestu pred sebou. Keď zbadala vysoké zasnežené kopce, zhíkla a ukázala prstom na niečo, čo sa nedá len tak prehliadnuť. Široký pás studených skál bol zapichnutý do oblohy a niekoľko bielych oblakov si masív nastokol na okrasu, alebo aby cudne zahalil svoju nahotu. Napriek rýchlosti auta sa približovali nebadane, stará pani do vreckovky priloženej k ústam skrývala svoju nedočkavosť.

Tie hory som poznal celkom dôverne, pri pohľade na nich sa mi automaticky v hlave objavili trasy ktoré som prešiel, aj tie ktoré boli nad moje sily. Pamäť neukladá podľa logiky a preto aj spomienky ponúka zaradom, tak ako uložené v poličke. Jedna je príjemná a tá ďalšia, hneď čo nasleduje, môže byť trochu trpká. 

 

Zašiel som autom až k lanovke pod Skalnatým plesom. Turisti postávali v skupinách a niektorí prstom prechádzali tenké čiary na mapách. Batohy na chrbtoch, palice na oporu viseli ešte pripevnené suchým zipsom. Ale niečo nebolo v poriadku. Starej pani som povedal, nech chvíľu počká a vystúpil som z auta. Išiel som tak, aby som si prezrel kabíny lanovky, ktoré sa mierne hojdali vo vetre. Stáli na mieste.

Pred budovou lanovky stál chlap a fajčil, žlté konce prstov prezradili náruživosť k tejto činnosti, ktorá bola kontrastom k okolitej prírode a k čistému vzduchu, ktorý pálil v nose.

 

Nie, nefunguje. Dnes to už neopravia. Odpovedal na moju otázku. Ale dnes je ideálne počasie, to dáte aj po vlastných. Dodal, vložil si cigaretu do úst a skôr než si ju zapálil, premerali si ma. Zlé správy majú jednoduchý obsah. Za chrbtom v aute som cítil pohľad starej pani a v hlave mierny tlak, pretože riešenie táto situácia nemala.

V mojom aute sedí žena, ktorá s problémami príde po vlastných sem k nám. Sľúbil som jej pleso, čo mám robiť? 

Chlap si potiahol z cigarety a spravil zúfalú grimasu. Myslel som, že je jeho vlastná, no len sa snažil napodobniť tú moju ktorú videl. Koľko váži? Opýtal sa s dymom v otázke.

Netuším, možno štyridsať kíl, prečo sa pýtate? Nechápavo som civel na neho.

Tak ju tam vyneste. Povedal celkom pokojne.

 

Keď som sa sa dosmial, ale len tak, aby som jeho nápadu dodal náležitú formálnosť, vtedy mi tuším z oka vyhŕkla slza zúfalstva. Chlap sledoval moju slzu s absolútnym pokojom, poriadne si potiahol z cigarety a chvíľu premýšľal, či mi ten dym vypustí do tváre za moju trúfalosť. Keď sa dymu zbavil bežným spôsobom, pozrel na mňa čo poviem.

 

Mal pravdu, trasa to nebola obzvlášť náročná, tam v horách sú určite cesty komplikovanejšie, ale v tomto som praktický. A povedal som prvé čo ma napadlo. A to ju ponesiem v náručí?

Požičiam vám postroj, slová mu vychádzali z úst zároveň s dymom. Tento efekt jeho slovám dodával zvláštny nezvratný dôraz. Pozrel som preto na svoje obuté mokasíny. 

To nie je problém. A keby aj, s takou veľkou nohou nikoho nepoznám. Zareagoval na môj vizuálny podnet a ďalej mi pozeral do očí. V niečom mal pravdu. Ak som si tak veľmi želal, starej pani splniť jej sen, mal by som sa viac snažiť.  

 

Hodinu na to, sa od budovy lanovky vydala na cestu smerom k plesu postava, nesúca na chrbte staršiu dámu. Obe postavy boli zahalené do veľkého pršiplášťa pre prípad zhoršeného počasia. Z diaľky sa mohlo zdať, že sa jedná o obrovského chlapa, podľa chôdze a mohlo sa zdať, že má veľké brucho. Tento vizuálny efekt spôsoboval batoh, umiestnený na tele z prednej časti. Postava držala v ruke igelitovú tašku, lebo hoci by sa mohlo zdať, že batoh je veľký, nezmestilo sa do neho všetko potrebné na túru. Postava mala obuté mokasíny a oblečené tesilové nohavice. Tiež sa mohlo zdať, že sa postava rozpráva sama so sebou. To nebola ilúzia, postava sa rozprávala sama so sebou.

 

Začiatok cesty bol celkom nenáročný a ako cesta stúpala, krok som šetril a pravidelne dýchal. Cítil som na chrbte nadšenie a hoci som nevidel, myslím že stará pani sledovala okolie a takmer vôbec na mňa nereagovala. Vravím jej, pozrite tam na pravo, pod tou kosodrevinou sedí veverička a niečo chrúme. Aha ďalšia, prišli sa na nás pozrieť. Vidíte ich? Spýtal som sa, no vedel som, že mi naschvál neodpovedá. Akoby som ju videl sedieť s úsmevom na tvári.

Nech je bremeno akokoľvek ťažké a veľké, ak ho človek určitú chvíľu nesie, prirastie k nemu. Nie, nie je to tak že si zvykne, prirastie. 

Pozrite, tam hore idemeUpozornil som starú pani na vrchol kopca, ktorý sa zjavil medzi stromami. Mlčala. No cítil som, že sa pozrela tým smerom, kam som ukázal. Dopredu som sa ale pozeral menej, dával som pozor pod nohy na veľké ostré kamene. Zabodávali sa bolestne do tenkých podrážok topánok a uberali mi nadšenie z cesty. 

 

Raz som sa nadránom vracal z firemnej akcie. Bola jeseň a na chodníkoch sa povaľovali listy rozmočené dažďom. Fúkal vietor a tak som si vyhrnul golier na saku. Cítil som sa ako postava z dobre napísanej knihy, ktorá práve za sebou necháva budúce spomienky a tucet ľudí s pootvorenými ústami. Razantne som kráčal po chodníku a moje topánky klopali po asfalte, po mačacích hlavách i betóne. Vracal som sa pešo domov cez celé mesto. Moje topánky bubnovali cestou a niekde na horizonte som zachytil purpurovú vlnu slnka. Podrážky mojich topánok, určené iba do suchého prostredia salónov, sa postupne nasakovali vodou. Oťaželi a ku klopkaniu podpätkov sa pridalo zvláštne čvachtanie.

V polovici cesty každá jedna topánky vážila niekoľko kíl. A potom sa podrážky rozpadli. Vyzul som topánky a stiahol ponožky. Jeseň je fajn, keď nie je príliš studená a ráno je ako fľaša vína, nie je jediná. 

Cestou som začal stretávať bežcov. Niektorí si ma vôbec nevšímali. Niektorí sa zasmiali, iní pokrútili hlavou. Pri veľkej trávnatej ploche chlap venčil psa. Veľké zviera behalo po tráve a naháňalo neviditeľného kamaráta. Chlap si ma premeriaval ako som sa približoval. Keď som bol pri ňom, vybral z vrecka peniaze a niekoľko bankoviek mi podal, kúpte si poriadne topánky. A potom mi dal ešte jednu bankovku. A niekde sa najedzte, vyzeráte hrozne.

 

To ste si vymysleli. Povedala stará pani na mojom chrbte. Zasmial som sa, ako ste to zistili? Vy by ste nikdy nekráčali bosý, zahlásila pokojným hlasom.

Potom som bol ticho. Opatrne som kráčal a stúpal po čoraz náročnejšej ceste hore.

 

Niekde v polovici cesty, keď som o sebe už niekoľkokrát zapochyboval, nám nad hlavami niečo zabúchalo, zapraskalo a kabína lanovky preplávala vzduchom. Pozrel som dole a potom hore. Chcel som naraz oboma smermi, ale to sa nedá. Zaváhal som. Rozmýšľal som, že sa vrátim dole a vyvezieme sa lanovkou. Ale tiež ma napadlo, že kým zídem dole, môže sa zas pokaziť. Istota bola pokračovať v načatej ceste. A tak som aj vykonal. Kráčal som ďalej, už ticho, lebo som nestačil s dychom. Ticho som hromžil, ticho klial a celkom ticho som si veril, že to dokážem.

Najťažší bol posledný úsek cesty. Za každou veľkou skalou, ktorú som zdolal, hneď vyrástla ďalšia, väčšia, studenšia. Myslel som na to, že nesmiem spadnúť. Myslel som na mnoho vecí. Všetko len malé, pár sekundové úvahy. Akoby som z koša vyberal útržky kalendára a pozeral na dni vytlačené na papieri. Každý bol iný, jediné čo mali spoločné bola farba ktorou boli vytlačené, čiernou.

Keď sme konečne došli, triasli sa mi nohy a v krku som mal tak sucho, že som nedokázal rozprávať. Opatrne som zložil starú pani. Napila sa, zjedla medikament a obliekol som jej žltý pršiplášť. Potom tam nehybne stála, opretá o francúzske barle a pozerala dole do údolia. Ľahol som si do trávy a chystal som sa skolabovať. Vtedy zasvietilo slnko a lúče boli tak silné, že mi hneď vyschlo spotené čelo. Slnko svietilo len pár minút. Moja odmena, pomyslel som si a pozdrav pre starú pani.

 

Po chvíli sme prešli k plesu, mlčala. Čo budete teraz robiť? Spýtala sa, lebo tušila ako to dopadne s Darinou. Zdvihol som ramená, ale nevidela to. Ale v tej chvíli to vôbec nevadilo.

 

Poprechádzali sme sa okolo plesa a zviezli sme sa dole lanovkou. Na parkovisku pri mojom aute stála Darina a nervózne sa obzerala. Sršala z nej nervozita a hnev zároveň. Keď sme dokrívali až k nej, mala roztiahnuté nozdry a zlostne odfukovala.                   

 

Ty nie si normálny, fľochla mi do tváre. Nepovedal som nič. Cítil som zvláštnu únavu, až ľahostajnosť k tomu čo sa bude diať. Darina posadila mamu do svojho auta a preniesla veci starej pani do kufra. Boli sme zbalení, po túre sme mali v pláne vrátiť sa domov. Keď bola Darina hotová zatvorila razantne kufor. Zvuk sa odrazil od kopca a niekoľkokrát sa vrátil ako ozvena.

Už ťa nikdy nechcem vidieť, si nezodpovedný darebák. Takto mi povedala a bol som celkom rád, že som jej nebol na dosah.

 

Stará pani si v aute ľahostajne vypočula Darinu. A skôr než vyrazili, napísala prstom na sklo jedno slovo. Ďakujem. Stál som na parkovisku a čítal čo napísala. Za volantom zúrivá Darina na mňa zagánila a za ňou stará pani, tá mi šťastná zamávala.

 

Čau, nechceš podnájomníka? Zavolal som kamarátovi. Na druhej strane som počul rehot. Smial sa, až sa dusil. Môžeš, len sa musí odsťahovať bývalá. Zatiaľ môžeš ísť bývať k môjmu otcovi.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

AUTORSKÁ STRANA PETRA SCHUTZA

Diskrétny pôvab vakcinácie a bezprizorný Brusel (týždeň podľa Schutza)

Z produkcie tých, ktorým dal šancu, aby zlepšili Slovensko, by bol Kuciak zronený.


Už ste čítali?