Postupne som reguloval plány a uberal sliepky i kvetináče so zeleninou. Kvetináče s paprikou a paradajkami presunul inam a nahradil nenáročnými bylinkami, s ktorých by som celú sezónu odoberal potrebné množstvo na prípravu jedál. Pretože na balkóne sa darilo iba tieňu, pavúkom a prachu. Snažil som sa. Menil odrody a pôdu. Aj pred domom som odobral vzorku pôdy na skúšku. Že snáď bude úrodná, keď do nej nikto nikdy nič nenasadil.
Minulý rok sa mi urodili tri paradajky v štyroch kvetináčoch a tento rok, bazalka ako vianočný stromček a štipľavé papričky, ktorých bude možno dvadsať gramov. No z toho lečo nespravím. Aj som bol smutný z toho, že nie som šikovný pestovateľ. Drahé semená ani nevyklíčili a tie, ktorým sa podarilo vyhnať stonku, skonali skôr ako ukázali kde má balkón strop.
Pozeral som na tú pôdu bez rastlín, no polieval som pravidelne zo zvyku. A jedného dňa tam začalo niečo klíčiť. Najskôr opatrne, akoby si rastliny chceli preskúmať terén. A potom sa odvážili a hnali tú svoju zeleň kam sa zmestilo. Potešil som sa. Čakal som šťavnaté farebné plody, ktoré uviazli v pôde zmiešaného pôvodu, aby potešili dušu pestovateľa. Aby vyklíčili a svojou dužinou uhasili smäd po strádaní.
Včera na balkóne s kamarátom. Povedal som mu, nech sa ide pozrieť ako nám magistrát namaľoval modrou farbou čiary na parkovanie a označil číslami. Pozrel a nič v šere nevidel. Tie čiary sú totiž problém pre farboslepých a trápenie pre každého, kto nemá lodný reflektor úplne náhodou vo vrecku, keď chce večer zaparkovať. Ale odpútal som jeho pozornosť od tažkých začiatkov schváleného výpalného a ukázal mu rastliny.
Pestuješ burinu na balkóne? Spýtal sa spontánne.
Áno. To je špeciálna odroda. Povedal som tajomne a dúfal, že som do spoločenského života zasial niečo nové. Dúfam som, že z náhody vznikne módny trend.