Americký vedci vraj zistili, že šliapať do kopca s vysokými podpätkami, môže za určitých okolností napodobniť chôdzu po rovine. Ale vedieť aké bude v lese počasie, je asi najdôležitejšie. Zmoknúť v meste je fajn zážitok, ale zažiť lejak v lese, to je spomienka. S plánom vyhnúť sa nepriazni počasia, som si do telefónu stiahol tri aplikácie, ktoré mi dokázali predpovedať počasie. Porovnal som hodnoty a podľa toho naplánoval túru. Výsledok bol jasný, do pol jednej musím byť pod strechou.
Za dedinou som sa napojil na značku a kráčal k lesu. Po stranách lúky spasené ovcami, pred sebou cieľ a nad korunami vzdialených stromov opar, akoby medvede v lese otvorili mraziaky s nanukmi. Pred lesom stál bača opretý o palicu. Napriek teplému počasiu oblečený v hrubom kabáte, na nohách gumené čižmy. Pozrel na mňa, napravil si klobúk a odzdravil. Volal sa Fero a jeho čierny pes, Laba, práve z krátkej lúky k lesu, zavracal ovce do bezpečia.
Chcel som ísť až hore, ale o pol jednej bude búrka. Odpovedal som, keď sa spýtal kam idem a ukázal na kopec v diaľke.
V horách to tak býva, ale dnes ani kvapka nespadne. Možno až navečer. Zareagoval.
Ako to viete? Opýtal som sa prekvapene.
Tak. Vidím ako sa pasú. Odpovedal a palicou ukázal na ovce.
Cestou mi tá jeho istota vŕtala v hlave. A keď som bol na mieste, kde som mal v pláne sa otočiť a vrátiť, pokračoval som. Po troch hodinách som sedel na vrchole a pozeral po krajine okolo. Bolo slnečné popoludnie, pár mrakov na oblohe. Niekde v diaľke som počul zvonce. Asi žiadna aplikácia nedokáže predpovedať počasie stopercentne, hoci niekde v kanceláriách odborníci odvádzajú svoju prácu s plným nasadením. Kŕmia počítače dátami a programy analyzujú všetky informácie. Ale mať tak vlastné ovce a tie vyhnať na pašu, to by bola istota.