Za oknom krajina ubiehala preč, rýchlosť vlaku premenila idylu na abstrakt. Ak začne pršať, tak to bude ten deň, ktorý si do denníka poznačím veľkými písmenami. Vlaky mám rád, neviem presne prečo, ale to, ako kolesá vagónov narážajú na všetky tie vymlátené spoje koľajníc sa nedá ničím napodobniť.
Na jednej stanici nastúpil starec. Ani neviem ako sa tá stanica volala. Budova to bola nízka a ten muž si určite pamätal časy, keď tam ešte nestála. Sadol si oproti v kupé kde ja. Z chrbta zvesil zelený plátený batoh, ktorý si pamätal časy, keď starca ešte nebolo. Pri pracke na zapínanie mal batoh mastný flak. To z toho, keď pri ohni na palici sa škvarí slanina a v batohu je ešte chlieb.
Zlý deň? Opýtal sa starec.
Prikývol som a začal tupo hľadieť na okno. Niekde som čítal, že ak človek zaostrí na predmet ktorý je najviac vzdialený, vráti sa na pár minút v čase. Starec skúsil ešte pár otázok a keď zistil, že odpovedám iba kývnutím hlavy, či áno alebo nie, zobral batoh a položil si ho na kolená. Uvolnil pracku z kovového zámku a strčil ruku do vnútra.
Určite vyberie mobil a vybije batériu po mesto, pomyslel som si. Starec vybral motúz a potom mobil, oboje položil vedľa seba. Vzápätí z batohu vybral v igelitovej taške maľované vajíčka. Opatrne ich položil vedľa seba. Asi výslužka. Potom vybral slaninu, na ktorú vedľa seba položil noviny, mal v nich podčiarknuté určité pasáže. Až potom, keď sa vo zvyšku obsahu batohu vedel zorientovať, vybral vrecúško s cukríkmi. Otvoril ho a ponúkol ma.
Sú výborné. Povedal.
Zobral som si jeden a prekvapene pozeral na starca.
Rozbalil som cukrík a vložil ho do úst. Cukrík pomôže? Spýtal som sa. Veď mám takmer päťdesiat.
Tak už asi vieš, že cukrík nemáš chrúmať. Zareagoval a jeden si tiež vložil do úst. Zasmial sa dvoma zubami a ja som sa usmial.tiež.