Pri jednom stánku s občerstvením som sa stretol s chlapíkom. Uvidel som ho až v poslednej chvíli a on mňa asi tiež. Obsah jeho plastového pohára skončil na mojej zimnej bunde. Začal sa mi ospravedlňovať, ponúkať peniaze na čistiareň, dokonca sa dušoval, že mi zbehne kúpiť novú bundu. Odmietol som a poďakoval. Taká ústretovosť a ľudskosť.
Videl som v tvárach ľudí spokojnosť a radosť. Tento čas robí ľudí lepšími ako sú. Odhalí v nich pod zámkom držané dobro. Keď som si išiel zapáliť, pri tvári sa mi hneď objavila ruka so zapaľovačom. Keď mi na brade uviazol kus jablkovej štrúdle, niekto cudzí mi podal servítku. Keď mi na zem vypadla bankovka, okamžite sa pre ňu zohol neďaleko stojaci mladík. Pri žiadnom stánku čakanie netrvalo dlho, vždy sa našiel niekto, kto ten čas spríjemnil. Stretol som svojho praktického lekára. Bol rád že ma vidí, opýtal sa ako sa mám. Povedal som že únava, práca a tak. A on mi tam na námestí zmeral pulz. Hneď vedľa stánku so suvenírmi. Tak to je už iný prístup.
Veľa milých vecí sa stalo. Stretol som aj svoju zubárku, tiež sa tam prišla potešiť atmosférou. Oblečená v kožuchu, dobre ju platím. Medzi rečou som prezradil, že sa mi zo zuba odlomil malý kúsok. Hneď kázala nech otvorím ústa a priamo tam mi spravila obhliadku poškodeného miesta. Také to bolo fajn.
Odchádzal som preč. S mokrým fľakom na bunde, ale s dobrým pocitom. Tento čas má niečo do seba. Ale už som do tvárí ľudí nepozeral, dúfal som, že nestretnem môjho urológa.