Za jedným plotom opustený dom, z ktorého utiekol život do mesta. Ponáhľal sa, nezatvoril ani bránu do minulosti. Postupne pribúdali domy a prašná cesta, čo kedysi dávno vyjazdili drevené kolesá, sa náhle zmenila na asfalt. Minulosť sa stretla s prítomnosťou drsným spôsobom.
Domy pribúdali a ich fasády natreté náhlivo cez voľný deň, niekedy v sobotu poobede, mali nádych ako strany v prečítanej knihe. Tam pri ceste na lavičke sedela stará pani. Oblečená v mnohých sukniach, čo možno zdedila po mame a nikdy ich nedokázala len tak vyhodiť. Na hlave šatka uviazaná uzlom na zátylku, letný outfit v praktickom riešení. Za jej chrbtom sa pásla krava.
Dobrý deň. Pozdravil som. Z chrbta zvesil batoh a spustil ho k nohám.
Dobrý... Odzdravila pani. Premerala si ma tak ako všetkých pocestných a zaradila do databázy, kategória cudzinec.
Povedal som jej odkiaľ idem a kam, čo všetko som v ten deň videl. A čo by som ešte vidieť chcel. No neviem či nebude pršať. Nad lesom z ktorého som prišiel sa zbierali tmavé mraky. Pani pozrela na kopec a usmiala sa, vraj z toho nič nebude. Zafúkal vietor a oprel sa do korún stromov. Na niektorom dvore zaštekal pes. Neviem ako dlho som sa zdržal, koľko sme sa rozprávali. Čas sa tam zastavil už dávno, pomyslel som si. Nechal všetko tak ako bolo.
Keď som sa začala chystať na odchod, stará pani z jedného vrecka zástery vybrala okuliare v tenkom striebornom ráme. Nasadila si ich na špičku nosa. Z druhého vrecka vybrala mobil s veľkým displejom. Chvíľu s prižmúrenými očami, prstom švihala po skle telefónu. Usmiala sa.
Za pätnásť minút vám ide od kostola autobus. Pôjdete stále rovno, nemáte kde zablúdiť. Povedala s kľudom a všetko čo pred okamihom vybrala, schovala naspäť do zástery. A zrazu bolo všetko ako predtým, ten istý obraz načrtnutý jednoduchými čiarami pred rokmi.