Včera mi priniesol košík plný húb. Smrčky, povedal. Boli pekné, voňali ešte lesom, dal som ich do chladničky. Večer sa dievčatá pustili do húb, mali nachystaný recept. Vybrali nože, lopár na krájanie a z chladničky vybrali huby. Za pár minút som z kuchyne počul prenikavé jačanie. Až mi srdce vyskočilo z hrude. Moja bohatá fantázia v okamžiku vytvorila obraz kuchyne, zaliaty krvou, ktorý oblizujú rozvášnené plamene. Vybehol som za hlukom poskytnúť prvú pomoc.
Dievčatá stáli na stoličkách a ukazovákmi mierili na zem na niečo neviditeľné. Žiadna krv, žiaden oheň, nič zlomené, črepy v tvare kuchynského riadu odpočívali pokojne na drese. Pozrel som riadne kam ukazovali. Nič tam nebolo. Až keď som sa lepšie pozrel, zbadal som na zemi pavúka. Malého ako špendlíková hlavička, ktorý ustráchane pozeral okolo svojimi mnohými očami, v každom prekvapenie a údiv.
Pavúka musím chytiť tak, aby neutiekol. Za nohu? Za ktorú. Spláchnuť ho nemôžem, veď to by predsa vyplával potrubím späť, anatómiu má stvorenú na potápanie. Vyhodiť oknom ho nemôžem. To by predsa mohol vystreliť vlákno pavučiny, ktorým by vyšplhal. Videl si Spidermana? Musím ho ho vložiť do mikroténového sáčku, riadne zauzliť a odniesť čo najďalej od domu.
A tak som sa obul a so zauzleným sáčkom idem von. Cítim za sebou pokoj, ktorý prichádza opatrne do kuchyne. Aj ja mám z niečoho strach, je to normálne. Že jedného dňa, bude chladnička prázdna, že vypadne internet, že už nikdy nedokážem chytiť do úst popcorn, keď ho vyhodím do vzduchu.
Vo výťahu suseda, viem isto, že nesmiem prezradiť čo nesiem von. Nedokážem si predstaviť čo by spravila na dvoch metroch štvorcových, ak by som prezradil a ona by sa pavúkov bála. Našťastie pavúk je malý, stojí nehybne na dne sáčku takmer neviditeľný. Tuší kam ho veziem, možno sa teší, ak by mal chvost isto by s ním zavrtel. Pavúk s chvostom, to nesmiem doma povedať. Suseda pozerá na sáčok v mojich rukách a očami sa nadýchla k otázke. Pokazený vzduch, idem ho vyhodiť. Povedal som a pozrel na pavúka, či ho slovo pokazený nerozladilo. Suseda pokrútila hlavou. No radšej blázon, ako byť zranený, zaseknutý a hluchý vo výťahu. Urobil som to pre seba.
Vzďaľujem sa od domu. Sto metrov, dvesto. No stále tak, aby ma videli dva páry očí z kuchynského okna. Na vhodnom mieste som ostal stáť, uzol na sáčku uvoľnil a pavúka poslal do trávy. Pozrel som na okno, či misia splnila očakávanie. Všetko v poriadku. Okolo mňa prechádzal chlapík, asi venčil psa. Pozrel na mňa, pozrel na okno. Pavúk? Spýtal sa súcitne.