Niečo sa stalo. To ticho medzi nimi bolo zvláštne, pretože priestor ponúkal atmosféru na dialóg. Na tiché otázky a krátke odpovede. No oni len úkosom na seba občas pozreli. Ona naliehavo mlčala, chvíľami som videl, ako pozrela na neho a jedno oko rafinovane privierala s výčitkou. Dve vážne tváre nad stolíkom a za oknom elektrické káble s napätím.
Možno zabudol vyhodiť smeti, čo sa stáva, chcel som jej povedať. Tých zabudnutých odpadkových sáčkov sú plné balkóny. Neumyl riad, pomyslel som si, keď ona zo stola ukazovákom odstrelila neviditeľnú smietku. A on sa nechal nachytať a sledoval, či smietka do steny vozňa nevyrazí dieru. Ona na chvíľu pozrela von oknom, keď čašníčka prechádzala okolo. Pozrel čašníčke na zadok a z čela si mladícky odfúkol neexistujúcu ofinu.
Tak možno zabudol vymazať históriu surfovania na nete. To určite bude ešte dlho tichá domácnosť. Studená večera, spánok v obývačke a nevyžehlené košele.
No tak čo? Prehovorila nečakane, aby z neho vypáčila vetu, možno priznanie. Pozrela mu do očí a on si zahryzol do pery. Dobre teda, kúpime do chodby tú skriňu. Odpovedal a usmial sa spokojne.