Na trhu ma zdravia už z diaľky a na prsty rúk mi vešajú plné tašky. Miešam šaláty, strúham mrkvu, dusím kaleráby. Recepty striedam pravidelne. Včera som nachystal fazuľové fašírky. Boli vynikajúce. Potykal som si so šalotkou a naučil som sa zjesť cviklu ako jablko. Táto cesta je náročná a obdivujem všetkých, ktorý vôbec nejedia nič nezdravé, sladké.
Kríza prichádza pravidelne. Je neurčitá, ako otázka pod vodou. Dráždivá, ako nakrájaná cibuľa pod nosom. Zvláštna chuť na niečo. Neurčitá, rozťahaná cez celý dlhý deň. Naposledy som kvôli kríze otvoril chladničku a prebehol všetko farebné. Začal som opatrne. Skúsil som horčicu a nič.
Potom som sa napil vody, márne som dúfal, že potlačí ten pocit. Zjedol som jablko. Ovsené vločky a banán. Chuť na niečo sa ticho smiala. Vypil som liter mlieko, zjedol mrkvu a trúfol som si na kaleráb.
A potom, keď chuť na niečo, krúžila okolo ako sup, ktorý nevie čo uloviť, tak vtedy. Presne vtedy za špaldoovou múkou, za sušenými paradajkami som našiel čokoládu na varenie. Nech večne žije ten, čo zadefinoval, že čokoláda na varenie je čokoláda, ale nie taká čo sa dokáže zjesť hneď. Že má filter v názve, ktorý dá ruky preč. Že málokto sa slov, ako varenie, dotkne.
