Rád spoznávam nových ľudí. Nadýchol som sa a ucítil nostalgický zápach vlakových kresiel, voňaviek a zvláštnu arómu motorového oleja, zmiešanú s naftou, podobnú tomu, akú som cítil vždy, keď som ešte ako malý cestoval vlakom na letné prázdniny. Započul som plačúce dieťa, prišlo mi to zvláštne, vlak nebol v pohybe, nemalo dôvod na plač. Na zemi ležal pes, asi spal, s kožušinou zašpinenou od zaschnutého červeného blata. Psov vo vlaku, obzvlášť v takomto, nemám veľmi v láske, preto som odvrátil pohlaď a znova sa sústredil na hľadanie sedadla. Po ceste som sa musel pretláčať pomedzi ľudí, ani jeden neuhol, všetci sa držali akoby im išlo o život a ich spotené tváre tomu nijako neprilepšovali.
Toto bola jedna z mnohých vecí, ktorá mi na ceste vlakom vadila, natlačení ľudia ako sardinky, pri prípadnej zrážke by sa o seba všetci pozabíjali. Ako som pokračoval v mojej úlohe nájsť určené sedadlo, zakopol som o batožinu s vysypaným obsahom po celej uličke, zamračil som sa na pani, ktorej batožina patrila, ani hlások, ani jedno slovo. Vyzerala, že mala niečo s krkom, možno preto nevedela rozprávať. Už som sa blížil k sedadlu. Bolo obsadené, ale čakal som to. Koniec koncov mojou úlohou bolo tohto pasažiera identifikovať. Keď som už konečne vystupoval z vlaku uvedomil som si, že evidencia dopravných nehôd nie je práca pre mňa. Taká zrážka vlaku s kamiónom, ma vždy rozladí.