Na jednom obraze bol namaľovaný maják. Predstavil som si v ňom chlapíka, čo celé dni nič zásadné nerobí, len večer v určitú hodinu zapne svetlo majáka a ráno, keď začne svitať, ho vypne. Čas medzi tým vypĺňa niečím. Toto vypĺňanie niečím, je ale veľmi komplikovaná činnosť. V takom majáku niet veľmi čo robiť, všetko má svoj čas, maják buď svieti alebo nie. Život má dva oporné body. Začiatok a koniec.
Prechádza sa tam, možno má v ústach fajku ktorá nehorí, lebo nemá zápalky. Možno sa minuli. Ak by aj zápalky mal, určite by boli vlhké. Prechádza sa tam, možno trochu nepokojne, hoci nepokoj nevznikne len tak z ničoho. A keď už má toho dosť, lebo ničoho môže byť dosť, otvorí okno. Na útese, kde stojí maják, fúka vietor, chlapík riskuje silný prievan.
Ten sa podaril. Prehovoril vedľa mňa chlapík, keď som v galérii stál pred tým obrazom s namaľovaným majákom. Premeral som si ho. Niekedy sa autori zamiešajú medzi ľudí. Chcú poznať pravdu. Chodia okolo, počúvajú, všímajú si reakcie. Pozrel som na obraz a prižmúril oči, sledoval ma. Všimnite si kompozíciu, to napätie zo statickej zodpovednosti objektu, komentoval chlapík, vidíte to dramatické napätie vody? Cítite ten kontrast statiky a dynamiky? Takto mi rozprával a čakal na moju reakciu.
Fajný je. Myslíte, že sa dajú na tom majáku otvoriť okná? Spýtal som sa, lebo človek niekedy musí položiť zásadné otázky.