Ja kupujem iba kvalitu

Autor: Marian Baran | 13.4.2017 o 19:10 | (upravené 14.4.2017 o 6:17) Karma článku: 12,34 | Prečítané:  8533x

Dobre som sa uistil, či ma nikto nesleduje, až potom som zabočil na železničnú stanicu. Cestovný lístok som mal v pláne kúpiť si vo vlaku, od sprievodcu.  

Na peróne bolo dvadsaťdva ľudí a tri deti. Pohodlne som sa oprel o stĺp a skúmal som ďalej okolie, nik známy nebol nablízku. Nikto nesmie vedieť, kam chodím v tento deň pred veľkonočnými sviatkami. Mal som oblečené staršie oblečenie a dva týždne som sa neholil.

Keď pristavili vozne, čakal som do posledného momentu. Nastúpil som skokom do zatvárajúcich sa dverí. Skok tridsaťdeväť. Chvíľu som stál pri dverách a potom som sa premiestnil na druhý koniec vlakovej súpravy. Nesadol som si. Kto sedí, stráca reflexy, prehľad a výšku. Ostal som stáť tak, aby mi bolo vidno iba chrbát.

Od sprievodkyne som si kúpil lístok o niekoľko zastávok ďalej, ako som mal v pláne vystúpiť. Všetko do seba zapadalo, hlavne nenápadne. Pri vystupovaní, v cieľovej stanici, som sa zamiešal do skupinky mladých ľudí. Neskôr mi došlo, že to bola chyba. Výrazný vekový rozdiel mohol na mňa upútať pozornosť. Niekto si ma mohol všimnúť a zapamätať si ma.

Zo stanice pešo dvanásť minút. Krok pokojný, nie príliš drobný, primeraný postave. Tri minúty pred cieľom som prezvonil osobu, ktorej číslo viem naspamäť. Vždy to sadne presne. Keď míňam bránku do záhrady domu, už tam stojí a čaká. Zastavím, prevezmem zásielku. Zaplatím, poďakujem a idem ďalej. Obsah nikdy nekontrolujem. To by bola obrovská chyba.

Cesta späť je rutina. Balíček, ktorý som prevzal, mám na bruchu pod bundou. Tam je v bezpečí, chránim ho proti všetkému. Nik sa nesmie dozvedieť, že som bol mimo a už vôbec, čo som kúpil. V meste som vystúpil, v podchode zložil z hlavy čiapku a slnečné okuliare. Bundu som prevrátil na druhú stranu. Obojstranná bunda je fantastický vynález, to musel vymyslieť niekto bez pračky.

Doma som bol do polhodiny. V kuchyni na stôl som vyložil obsah balíka a dôkladne som zahladil všetky stopy. Vybral som farby, štetce a handry zababrané od farby. Konce prstov som si dômyselne zafarbil celou škálou farieb. Nech to vyzerá presvedčivo. Sadol som si a čakal. Všetko presne načasované. O chvíľu začnú prichádzať všetci domov a budú chváliť. Na tom som závislý. To je krásne, ty si tak šikovný. Som, ja to viem. Euro tridsať za kus.

Každý rok sa všetky vajcia rozdajú a potlčú, kto to má stále maľovať. Viete aká to je piplačka? Nie? Snáď mi nechcete tvrdiť, že vy si ich maľujete sami.

 

 

https://blogerroka.sk/2017/marian-baran/

 
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?