Pani za fotoaparátom ma usadila na stoličku, no ešte pred tým sa spýtala, či sa chcem upraviť pred zrkadlom. Povedal som, nie. Česal som sa pred mesiacom a tri milimetre medzi obočím mi už roky nevadia. Viem, že to jej, upraviť sa, znamenalo len; pozrite sa na seba, aby ste vedeli akú mám ťažkú prácu.
Keď som si sadol, začal som sa tváriť vedecky, nech fotka má pridanú hodnotu. Pani nesúhlasila, vraj nemám robiť grimasy a nech sa trochu usmejem. Tak som sa trochu usmial. Ani to sa jej nepáčilo a povedala, nech sa pozerám doľava. Takto sa ma snažila usmerňovať. Keď to vzdala, požiadala ma nech sa tvárim prirodzene. Kým som si spomenul, ako sa tvárim, keď sa tvárim prirodzene, chvíľu to trvalo. Už? spýtala sa. Prikývol som a ona urobila niekoľko záberov, až bola spokojná.
Neviem čím to je, že človek na fotkách vyzerá úplne inak ako v skutočnosti. Aby podobizeň udržal v primeraných odchýlkach, nesmie pribrať. Účes musí nosiť podobný niekoľko rokov. Holiť sa rovnako. Myslieť podobne. Nestarnúť príliš rýchlo.
To ste vy na tej fotke? Opýtal sa ma revízor v autobuse. No nie, to je môj brat. Zavtipkoval som. Pozrel na mňa a ja som zacítil nebezpečenstvo. Zatváril som sa vedecky, usmial som sa a pozrel doľava. Snažil som sa tváriť prirodzene, no musel som sa pozrieť na fotku na cestovnom doklade, ktorý držal revízor stále v rukách a ten výraz som prácne napodobnil.