Po brehu rieky kráčali ľudia. Zopár sa ich opieralo o múr a teplý vzduch sa im vtieral do pokožky, ako krém proti vráskam, ako balzam proti únave. Celkom zdarma a v dostatočnom množstve. Niektorí si sadli na lavičky, vystreli unavené nohy a pozerali, celkom príznačne, priamo pred seba.
Vystúpil som z električky skôr ako som mal v pláne. Nedočkavo vykročil na nábrežie a vzduchu si naberal plný nos. Prešiel som veľký kus, kým som zbadal voľné miesto na sedenie. Na lavičke tam sedel chlap, na nose slnečné okuliare. Opýtal som sa či je voľné, prikývol a ďalej sledoval predstavenie.
Pozeral na čajky, ktoré lietali zbláznené v nepredvídateľnej choreografii. Sledoval ich zábavu a v tvári mal pokoj. Niekto vtákom hádzal dobroty, škriekali, hašterili sa o každú omrvinku. Sú neskutočne hlučné, podotkol som. Chlap prikývol a povedal; pritom ich nie je veľa, asi tucet, a usmial sa. Malý chlapec pri vode sa napriahol a hodil kúsok niečoho vysoko do vzduchu, medzi vtáky. Zaškriekali vďačne.
Po chvíli sa slnko schovalo za mrak a od vody zafúkal chladný vietor. Ďakujem za spoločnosť, povedal chlap, pozrel mojim smerom a rozložil si bielu palicu. Trochu ma to zaskočilo. Pekný deň prajem, poprial som mu. Chlap urobil krok, otočil sa, usmial sa a odzdravil. Dovidenia.
Po chvíli opäť zasvietilo slnko. Čajky neúnavne lietali ďalej a ja som sa ich snažil spočítať. Desať, štrnásť... Neskutočne sa jedna podobala na druhú. Skúšal som, taktizoval, ale nepodarilo sa mi ich presne zrátať, bolo ich asi tucet.