Dni, keď som si batériu musel nabíjať niekoľkokrát za deň sú preč. Dni, keď som bol odkázaný na elektrickú zásuvku a dobrý signál, sú dávno za horizontom, tie dni som vytesnil, zabetónoval v sarkofágu zabudnutia. Oslobodil som pravú ruku z jarma mobilnej komunikácie.
Ostali ale následky, ktoré podvedome vstúpili do života. Týždne jednostrannej závislosti ma zmenili a moja ľavá ruka funguje v nadštandardnom režime.
Dokážem sa najesť iba ľavou rukou, používam vidličku lyžičku i nôž zároveň. Nakrájam zručne rezeň, naberiem špagety a paličkami bez zaváhanie uchytím posledné zrno ryže. Naučil som písať na počítači iba ľavou rukou. Šnúrky na topánkach si zaviažem len jednou rukou. Štrikujem jednou rukou, zatlieskam len ľavačkou. Zatiaľ čo pravá sa len prizerá, alebo oddychuje vo vrecku nohavíc a pritom si je vedomá svojej zručnosti.
Dohováram jej, nech sa zapojí, prosím, nalieham. No nedá sa slovom zlomiť. Ignoruje prirodzené potreby. Niekedy večer, pravá ruka zoberie diaľkový ovládač televízora a začne nekonečne prepínať. Mieša z programov vlastný kanál. Vtedy viem, ako jej je veľmi smutno.
