Mosty spájajú brehy, to je o mostoch všeobecne známe. Stoja viac menej veľa, no isto stoja nad územím, ktoré sa nedá prekonať ľahko. Aj konštrukcia Zeleného mosta prekonávala toto územie ťažko. Samotná váha niekoľkých ton, ako i absencia prirodzenej inteligencie mostov, zdanlivo odďaľovali čas dokončenia, no brehy sa nevzdialili, preto sa sa cena mosta nezvýšila.
V nedeľu na moste bolo veľa peších ľudí, cyklistov, korčuliarov, detí, psíkov aj mačičiek. Myslím si, že to bola dobrá investícia. Most nielen, nečakane spojil brehy, ale dokázal niečo viac. Dokázal pritiahnuť davy ľudí, aby sa prešli, dotkli sa a vstrebali tú atmosféru novoty. Predsa len, mosty sa nestavajú každých päťdesiat rokov a k novému má takmer každý posvätný vzťah.
Kráčal som a cítil som sa sviatočne. Túto emóciu most nevytvoril len vo mne. Ľutoval som, že som si nedal kravatu. Cítil som parfumy. Videl som, že niektoré dámy prišli od kaderníka. Videl som vkusné oblečenie, také čo sa oblečie iba v nedeľu. Topánky čo tlačia a kabelky, ktoré pri chôdzi novotou vŕzgajú. Videl som radosť, eufóriu a šťastie.
Prešiel som most niekoľkokrát, novoty sa neviem nabažiť. V prístave kotvila zahraničná výletná loď. Nebolo to daľeko. Dve babičky, na hlavách biele čiapky staroby, stáli na začiatku mosta a uznanlivo pozerali na náš skvost. Cítil som hrdosť. Ako pekne ten most opravili, povedala jedna druhej. Druhá nadšene prikývla. Nepovezdme pravdu babičkám z Viedne. Bude to naše tajomstvo
