Cesta ubiehala jedným smerom, cieľ sa blížil neodkladne, keď prišla sprievodkyňa a spýtala sa kto pristupoval. Hneď som sa prihlásil, aby som nepútal pozornosť. Udal som cieľ svojej cesty a do dlane jej vysypal mince, odrátal som ich vopred, aby všetko prebiehalo hladko.
Ešte päť centov poprosím. Zrazu zahlásila a mnou až trhlo. Vážne? Spýtal som sa prekvapene. Nastavila mi dlaň a mala pravdu, päť centov tam chýbalo. Trhlina v mojom pláne sa začala zväčšovať. Usmial som sa na ňu úsmevom tak za sto eur, no nezabralo, z toho úsmevu mi nemala ako vydať.
Skontroloval som vrecká, boli prázdne. Nerátal som s takou situáciou, môj plán sa začal rúcať. Pot na čele, triaška a sklamanie. Všetko bude prezradené. Zohol som sa k mojej, najväčšej batožine vo vlaku a urobil som to, čo som naozaj nechcel urobiť. Otvoril som ju a začal v nej hľadať peňaženku s drobnými. Z tašky sa do vlaku presunula tanečným krokom vôňa údených klobás.
Je to vôňa, ktorá každému má čo povedať. Dokáže osloviť masy. Zaujme, strhne, nabáda. Vôňa klobás spája, no rozdeľuje nespravodlivo. Vôňu údených klobás vraj bolo cítiť aj na Mesiaci. A keď bádatelia prvýkrát otvorili hrobku faraóna, hádajte čo zacítili. Všetci začali na mňa pozerať, začali sa usmievať, pani pri okne na mňa žmurkla a chlapík pri dverách začal čistiť cibuľu. Kedysi som chcel byť stredobodom pozornosti, vďaka môjmu spevu, dnes viem že mi na to stačia údené klobásy.
Zažil som veľa priazne od spolucestujúcich. Tu ma niekto ponúkol, či nie som smädný, iný miestom na sedenie, ďalší sa opýtal či nechcem požičať nôž. Chránil som ale svoju batožinu telom. Každý gram už mal v meste nedočkavého majiteľa. Zásielku som musel doručiť v poriadku. My, díleri klobás, nemáme jednoduchú prácu.
Možno len pár vegetariánov táto udalosť nezaujala, rozumiem im. No nech skúsia zaúdiť v udiarni kaleráb či mrkvu, zmenia názor, viem o čom hovorím.