Som náležite poučený o všetkých nástrahách dňa, ktoré by ho mohli pokaziť. Poznám postupy, mám naučené spôsoby, mňa len tak ľahko niečo neprekvapí. Jedenásť slov v poslednej vete, ale je tam čiarka, tá to čiastočne neguje.
Cestou do práce som stretol kamaráta a čierna mačka nám prebehla pred nosom. Zastal som, nocúval niekoľko krokov späť a fiktívne som odpľul na obe strany. Len moja výška ma ochránila od úderu palicou, od pána ktorý tlačil kočík naložený hŕbou starých kníh. Asi nejaký knihovník, ktorý chladil v to skoré ráno horúce kúsky zo svojej knižnice. Kamarát na mňa pozrel neiste. Čierna mačka mi prebehla cez cestu, hájil som sa. A išla zľava doprava, alebo naopak, spýtal sa. Zneistil ma, ešte raz som cúvol a päť krát podskočil.
Som v strehu, vidím za roh, všetky indície registrujem a zelený trabant hľadám v prúde áut. Pre pekný deň urobím čokoľvek. Na chodníku k priechodu pre chodcov, stopami topánok míňam čiary dlažobných kociek. A čo tak po špičkách, pýta sa ma kamarát s pochopením, ranná káva? Poviem mu čo treba, načrtnem schému šťastnej existencie. Pozri, štyri červené autá stojace za sebou na križovatke, upozornil som ho. No a? Nechápe. A na semafore? No? Červená, objasnil som a on zahral citrón. No už mlčím, nevidí moje prekrížené prsty na rukách.
Dnes bude pekný deň, povedal mi, keď sa naše cesty mali rozísť. Na streche sedeli štyri vrany, jedna otočená chrbtom. Dvadsať sedem krokov do práce. Vietor sprava, v diaľke som počul sirénu. Ako to vieš? Pýtam sa nechápavo. Lebo som povedal, odvetil celkom pokojne.