Na zastávke autobusu sú od majstrovstiev sveta v hokeji označené stĺpy. A to krajinami, ktoré sa zúčastnili na zápolení. To, čo je však v tomto priestore cítiť, nie je určite vzorka z toho, čo tu v lístí zanechali hráči. Je to stopa ľahostajnosti a neprípustný smrad.
Tak som tam stál a čakal, lebo čakať treba, aby sa jeden mohol dočkať a zápolil som s tým odporným ovzduším. Mohol som čakať niekde inde a vyhnúť sa tomu náporu, ale je určite zvláštne čakať na autobus niekoľko kilometrov od zastávky, zvlášť v čase keď z vlakov vystúpi masa ľudí a cieľom nie je v autobuse si sadnúť na obľúbené miesto, či zaujať komfortný postoj, ale aspoň nastúpiť.
Dievča vedľa mňa vytiahlo z batohu parfum a nastriekala niečo z obsahu do svojej pachovej kružnici. Lenže aj Gabbana je na niečo také slabý a vyšperkovaná aróma z dobre financovaných laboratórií nie je na niečo také stavaná. Bola stvorená príkryť, nie vytlačiť. Dievča si dalo pred nos koniec šálu, slon si ľahol spať a niekto ho prikryl vreckovkou na pokojnú noc.
Niekto iný krútil nosom, ďalší si vytiahol rolák pod oči. Iba malé dieťa na chrbte otca na smrad nijak zvláštnym spôsobom nereagovalo. Ešte netuší ako sú vo svete usporiadané veci a čo patrí kam.
Traja turisti kráčali okolo mňa a krútili nosom. To čo cítili sa im určite nepozdávalo. Pozreli na mňa s otázkou v očiach a spravili cez dvesto fotiek okolia. Chcel som im povedať nech ma nefotia, aby som nebol v spojení s aromatickým zážitkom. Ale uvedomil som si, že fotka zachytí len obraz, takže keď doma budú ukazovať archív záberov, pointa ostane nasiaknutá v navštívenej destinácii. To je možno moment, na ktorý sa zodpovedný spolieha. To je smrad, povedal som rozhodne. No asi nerozumeli, boli to Japonci.