Pri smetiakoch, nad igelitkami s odpadkami bola predklonená stará žena. Okuliare s hrubým rámom na očiach, na hlave šatka na uzol. Tašky ktoré už prehrabala, ukladala bokom, zaujatá touto prácou si ma nevšimla. Prišlo mi jej ľúto, konkrétne že hojnosť pre seba hľadá v prebytkoch. Chvíľu som stál a rozmýšľal ako jej pomôcť, pretože jedine pomoc dokáže ľútosť nakopať.
Môžem vám pomôcť dobrá žena? Spýtal som sa, preštylizovaný hodinami odvysielaných rozprávok a marlenka sa prevalila na druhy bok. Žena sa vyrovnala a zdala sa stále taká drobná. V pravej ruke konár z jedličky. Prosím? Spýtala sa prekvapene. Či vám môžem pomôcť? Zopakoval som, komodity k pomoci som nekonkretizoval.
Aha. Povedala žena a pozrela na konár vo svojej ruke, smeti okolo, na priestor presýtený odpadkami. Viete, ono je to inak, umývala som sporák a so smeťami som vyhodila jeden horák. Nepamätám si, aká to bola igelitová taška. Povedala, nadvihla bezradne ruky a mne bolo jasné že všetko je inak. Dezert si vyložil medvedie labky na šalát. Aby som svoju chybu ospravedlnil, dialógu som nepretrhol niť. A stále nič?
Starej žene sa rozžiarili oči a v okamihu držala v gumených rukaviciach svoje nálezy. Už som našla nožík, vidličku a neuveríte, štyri škrabky na zemiaky. Pozrel som na objavy a odľahlo mi. Myslel som, že moja škrabka na zemiaky neočakávane dezertovala z konfliktov so zemiakmi, keď som ju v poslednom týždni neustále posielal do boja. A ona bola pritom unesená. Zemiakový šalát sa tejto správe veľmi potešil.
