Bol som ešte inhalista amatér a dokázal som to jednoduché zariadenie nepustiť z úst. Kúdole pary sa mi krútili okolo hlavy neprestajne, kým som si nestanovil jasné pravidlá. Tridsaťšesťtisíc potiahnutí denne, ani o jedno viac.
No a bola tá zima a para z cigarety bola o niečo krajšia ako obvykle. Keď sa mi podarilo vypustiť z úst tú najkrajšiu a najväčšiu paru v histórii elektronického fajčenia, pristúpil ku mne rozhojdaný chlap, či mu nepripálim. Do pokoja bol načatý, povedal, prosím vás. Ja mu na to, že mám elektronickú cigaretu a proces o ktorý žiada, sa nepodarí. Nepočúval a načiahol sa hlavou smerom ku mne, cigareta v ústach.
Priložil som kovový koniec mojej cigarety k jeho tabaku. Niekoľkokrát potiahol a zrazu spokojne vyfúkol. Para z jeho úst stúpala k oblohe, zaškúlil na ňu. A šomrajúc, vraj sa nedá, odišiel preč krokom tanečníka. Pozeral som, ako odchádza preč, aj so svojou závislosťou na cigaretách. A pokojne som si šlukol paru zo svojho zariadenia, veď mi ostávalo v ten deň, ešte deväťstosedemdesiatdva potiahnutí.
