Okolo mňa lietala mucha a bola príšerne otravná. Dobiedzala, bzučala mi okolo hlavy. Pozrel som sa lepšie, bola to taká obyčajná mucha. Odháňal som ju, ale potom som rezignoval, veď si chcela len sadnúť. Možno bola unavená, ako ja a stoličku pre muchy ešte nikto nevymyslel. Pristála mi na nose a ja som sa oboma očami naraz zahľadel do tej jej mušej tváre. Bola neoholená a šúchala si ruky, asi jej bola zima.
Keď prišiel vlak, usadil som sa v kupé a cítil som sa celkom komfortne. Oproti mne chlap čítal noviny a ja som potajme čítal tiež. Na tom nie je nič zlé, preto majú noviny rub a líc. Vtedy sa zas objavila mucha, bola to tá z čakárne. Nemýlim sa, muchy predsa poznám po hlase. Zabzučala mi pri hlave. Asi som jej príliš veľa dovolil a ona si myslela, že niečo z toho bude. Tajne dúfala, že si ju domov zoberiem.
Pristála mi nose, pristála na ruke a potom zaparkovala na malom stolíku. Chvíľu tam behala len tak, možno hľadala čo najlepšie svetlo. Napokon zastala a upravovala sa veľmi intenzívne, chcela sa zapáčiť. Vtom na nej pristáli zrolované noviny. Zvyšok čo ostal, odfrnkol chlap na zem. To bola predsa moja mucha, reagoval som prekvapene. Chlap pozrel na mňa a celkom vážne mi povedal; Tak potom prepáčte.