Vysvetlil som jej, že moje odhodlanie nijak nesúvisí s ňou a i tak sa ešte ľavá lyžiarka nevrátila zo školenia, ako byť správne upnutá. Pozrel som teda von oknom, aké je reálne počasie, no hlavne čo majú ľudia oblečené, aby som sa štatisticky vhodne obliekol. Ale ľudia tam neboli. Márne som si deformoval nos o okno, chodníky boli prázdne. Zostal som úplne bezradný. Lebo ak je počasie rozpačité a vágne kopíruje mesiace v kalendári, vtedy občas pozriem po ľuďoch a textíliách čo majú odeté.
Dosť to pomáha, aby človek náhodou nevyšiel z domu zamotaný do šálu, v čase, keď by mal váhať medzi tričkom. Raz som takto vstal do práce a uviazol v bermudskom trojuholníku kúpeľne. Pozriem na hodinky a minútová ručička sa chvela v červených číslach problémov. Pozrel som von oknom, tam chlapík v koženej bunde a žena v hrubom svetri, na krku šál. Vytvoril som štatistiku, odel sa do zvrškov a vybehol pred dom. Tam tí dvaja nasadli na motorku, ktorú som z okna nevidel a dvojtaktne odfrnkli preč. No domov som sa už nevracal. Vyvenčil som svoj hrubý sveter a spravil mu exkurziu po meste. Mal z toho radosť, mal radosť z prevahy tepla, ktoré nespôsobil on. Ticho mi visel cez rameno a tváril sa hladko aj obratko.
Niečo po polnoci som hľadal ľudí v teréne a bol som bezradný, nikde nikto. Počul som len zvonkohru a celkom som sa na ňu sústredil. Lebo ono je to pekné, keď ležíte pri mori a vlny vám češú prsty na nohách. A pofukuje vánok, ktorý rozhýbe dômyselný mechanizmus s tajomným softvérom, aby sa ten vetrom odvďačil neurčitou melódiou. Ale takto, uprostred ľudoprázdneho sídliska, je to ako fatamorgána. Zvonkohra visela na balkóne domu oproti. Zbadal som ju ľahko, trblietala sa a tuším sa i trochu leskla, musela byť zo skla. Balkónové dvere sa otvorili a staršia dáma zvonkohru opatrne zvesila a položila do ticha, mala oblečené pyžamo.