Keď som si ich obul, cítil som sa komfortne a drobný štrk ma nepichal do chodidiel. A keď som ich dôkladne vyleštil krémom, nik by im netipoval toľko krokov, koľko v skutočnosti mali za sebou. Topánky som si obul aj keď bola snehová kalamita.
Vracal som sa z mesta, hlava medzi ramenami, ruky vo vreckách nohavíc. Bola taká zima, že aj voda v Dunaji prestávala tiecť. Už som bol takmer pri moste, keď mi na pravej topánke praskla podrážka a dnu sa navalil sneh a chlad. Kráčal som ale ďalej a pravou nohou našľapoval na pätu. Vravel som si že to zvládnem, veď ďaleko to nebolo. Po pár krokoch mi praskla podrážka aj na ľavej topánke. Ostal som stáť na pätách pri rieke, musel to byť osud, snažil som sa zaujať postoj.
Potom to boli už len vyberané kroky. V obchodnom centre, v predajni obuvi, sa ma ujala predavačka. Vypýtal som čo bolo treba a vybral nové topánky. Nechal som si ich hneď na nohách a tie staré som si kúpil. To sa dá, cena je rovnaká. Staré topánky som následne, rituálne zahodil do smetí.
Spokojne som vykročil do kníhkupectva. Nemachrujem, viem čítať. Pri odchode to tam začalo hlasno pípať, až som sa zľakol a pribehla nenápadná žena, vraj: Čo máte nové? Prekvapila ma. Povedal som, že nič také čo by stálo za reč, veď som ju takmer nepoznal.
