Mlieko som pil cestou a malo mliečnu chuť. Kým som prišiel k domu fľaša bola prázdna. Mohol som ju ako barbar hodiť na zem, ale ja som zvyknutý odpad recyklovať. Pri smetiakoch som obal pokrčil do malého ušľachtilého útvaru a hodil do nádoby na plast určenej, aby z mojej fľašky vo fabrike vyrobili peknú košeľu.
Poobzeral som sa okolo, lebo všetko som to urobil okázalo. No nik to nevidel, z okien panelákov nik na mňa uznanlivo nepozeral. Ľudia sa neobzerali za mojím uvedomelým činom. Bol som tam sám svojim skutkom a recyklačne celkom vyprahnutý.
Bolo to iné ako keď som prednedávnom vyhadzoval nevratné fľaše, to bolo publika. Len som hodil som do nádoby prvú a pani kráčajúca po chodníku sa otočila. Potom som hodil druhú a intenzívny črepinový zvuk skrášlil monotematické popoludnie. Deti hrajúce sa na ihrisku spozorneli, niekto na štvrtom poschodí roztiahol záclony. Ďalšie tri fľaše dopadli do črepín a na jednom balkóne sa postava oprela o lakte, aby mohla pohodlne sledovať dianie. Postava sa potuteľne usmievala.