Niekde sa stala chyba, doktorka v ten deň neordinovala. Nemal som komu odovzdať svoju kvapalinu. Obeta hladu pre to ráno, vyšla navnivoč. Keď som tam už bol, veľmi som chcel misiu úspešne ukončiť. Oslovil som preto sestričku z vedľajšej ordinácie, či môžem u nej odovzdať potrebný materiál. Zasmiala sa, tušila že som hladný. Povedala rezolútne nie.
Odchádzal som aj so svojou krvou preč a pekne výťahom, lebo po schodoch by sa mi zatočila od hladu hlava. Predsa len, je to prvé poschodie. Vo výťahu stála staršia dáma, tak som sa jej hneď zdôveril, lebo to sa zvyčajne uľaví. Spýtala sa, či som sa dobre pozrel na termín odberu a ja že hej, že mám fotografickú pamäť. Čo mobilom odfotím, to nezabudnem.
Pri východe z budovy som jej ešte porozprával, aké by to bolo fajn, keby krv brali na vrátnici. Žiadne starosti s ordinačnými hodinami. Žiadne preteky o prvú pozíciu v čakárni. Na vrátnici by bola sestrička a tá by každému na požiadanie zobrala ampulku krvi na rozbor. Tá staršia dáma zastala, usmiala sa a pozrela na mňa. Vedela že som nalačno.
