Spoluobčan akýsi

Autor: Marian Baran | 5.9.2012 o 19:00 | Karma článku: 13,70 | Prečítané:  1305x

Platím tie isté peniaze ako ty, čo sa vozievaš na svojej trase v klimatizovanom autobuse. Ten môj mestský spoj, si už nepamätá ani tie lepšie časy. Je to ten model, kde nástrojom na opravu je kladivo, zváračka alebo kúsok drôtiku.

Model kde tlmiče netlmia a pružiny nepružia. Kde komfort a pohodlie jazdy, zabezpečí len dostatok fantázie. Tak sa mi nesmej do tváre cez tónované okno, keď stojíme na križovatke vedľa seba. Nezapínaj si provokatívne sveter pod krkom, ráno uprostred horúceho leta, keď zbadáš moju lesklú tvár.

Ak by som chcel, ten autobus by som dal do poriadku. Môj život to sú drobné opravy. Som hľadač kódov na fungovanie pokazených vecí. S kúskom lepiacej pásky, by som si hravo poradil aj s deštrukčnými ambíciami autobusu, keď sa jeho vibrácie snažia vytriasť mozog cez uši. Opravil by som hasákom vetrák na streche a malým kladivkom nastavil zasúvacie okienko na boku. Ale sa mi nechce, mám hebké ruky.

Niekto natrel niečím tyče v autobuse a boli príjemnejšie na dotyk ako obvykle. Si prekvapený, ty také nemáš? A po prekonaní prvých zábran a ďalších zákrut, sme ich všetci silno stískali, aby sa krém absorboval do pokožky čo najlepšie. Áno krém, bola to indulona. Asi. A teraz záviď, spoluobčan akýsi.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?