Vlak Tatran

Autor: Marian Baran | 16.7.2012 o 19:27 | Karma článku: 10,62 | Prečítané:  1863x

Viezol som sa vo vlaku a bolo to celkom fajn, lebo ak máte dva metre výšky a už nie ste docent, nemôže to byt super, jedine ak by ste celú cestu strávili v reštauračnom vozni, kde je miesta dosť, ale takým spôsobom prepravy, by sa cesta značne predražila.

Oproti sedela žena s bielou šatkou na hlave a krížikom na retiazke. V ruke držala mobil a robila s ním všetky tie veci, ktoré sa s mobilom dajú robiť. Napadlo ma, že možno v pamäti má číslo priamo na neho. Mal by som si ho vypýtať a zavolať. On by môj hovor prijal, vypočul prosbu, prikryl mikrofón rukou a zvolal mená osôb, o ktoré by som ho požiadal.

Za oknom vlaku rýchlosť rozmazala krajinu. Tak, ako rýchlosť bráni, lepšie sa pozrieť na chvíle, ktoré sa udejú, tak ako dokáže vymazať to, za čím by sa časom možno oplatilo smútiť. Je toho veľa, prečo by sa oplatilo zatiahnuť ručnú brzdu. Hlavne pre tú jedinečnú schopnosť zasmiať sa. Smiech je ten tón, čo chýba ku šťastiu.

Žene zazvonil mobil, ja som sa trhol a pozrel na oblohu. Boli to tóny Beethovena, to by som neuhádol. Žila na čele jej začala divo pulzovať a tešila sa z hovoru tak, ako každý, komu zavolá niekto podstatný. Mohol by som tvrdiť, že jej možno volal on, ale nesedel som v reštauračnom vozni. Mal som miestenku, viezol som sa, ako ostatní.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?