Že sa z nich tešíme a niektorí si k vode obliekame červené plavky, strih z minulého storočia, keď sme ešte mali sedemdesiat kilogramov. Ale potom som si povedal, aké by to bolo fajn, trochu si zdriemnuť. Takéto myšlienky prichádzajú nečakane, prepadnú jedinca kdekoľvek a keby len to, taká myšlienka je ako vírus. Infikovane som zívol a dúfal, že na tej lodi nikto nesleduje breh ďalekohľadom. Pomyslel by si možno, že sme v tejto krajine bezočiví a máme veľké ústa. Bolo to veľkolepé zívnutie, ktoré sa nedalo zakryť rukou.
Počkal som kým odpláva loď a odvezie ďalej, jedinú predpokladanú civilizáciu v širokom okolí. Malo to byť, len také pár sekundové privretie očí, ako v autobuse, pred televízorom, na križovatke kým svieti červená, kým svieti oranžová, zelená, kým ťa niečo príjemné, ako klaksón kamióna nezobudí. A ty otvoríš oči a nevieš si pár sekúnd spomenúť, kde si. A cudzí vodič ti ukazuje najdlhší prst na svojej ruke, no ty už vieš, že to nie je like.
Prebudil som sa na obliznutie čela, takéto prebudenie bola moja premiéra. Ležal som stále na tom štrku, neďaleko tiekla voda a tesne pri mojej hlave, hlava dogy. Volala sa Nela a ja som bol fuj. Tak ma označil chlap, stojac pri vode. Ospravedlňoval sa, ale môj čin nebol správny, len tak hocikde privierať oči. Povedal som mu, že je to moja chyba, nemám čo spať pri vode. Raz som už takto zaspal a spálil som si chrbát. Urobili sa mi pľuzgiere a chrbát sa zmenil na pancier. Bol som ako ďalšia ninja korytnačka, Mariantelo, natretý pochúťkovou smotanou.