O niečo neskôr som čítal knihu, s pravdepodobným názvom; Meno pre psa, bolo tam veľa praktických rád. Psi, ktorých som poznal, sa už s menami rodili, nebolo potrebné im nejaké vymýšľať. Napríklad Ťapo, Hary, Winnetou, Nelzon, Sandokan a Poďsem. Tie mená neboli podľa knihy a jej pravidiel. Meno psa, vraj, musí byť zložené zo štyroch písmen, aby ho pes ľahko rozlíšil a nesmie v ňom byť logopedický problém, aby psíka mohol osloviť každý. Kniha neodporúčala mená, ako Roky, Rododendron či Karburátor. Takisto kniha zakazovala dať štvornohému tvorovi meno, ako človeku. Mnohé ešte kniha kázala chovateľovi, bola to stará kniha, ktorá si to mohla dovoliť.
Pišta túto knihu nečítal a aj preto sa každým rokom opakoval ten istý scenár. Pri nachystaných veciach na zabíjačku stál mäsiar, pár naborovičkovaných chlapov, zatiaľ čo sa Pišta rozprával so sviňou v chlieve. Každý rok jej dal meno, hoci mu vraveli, nedávaj jej meno, nekamaráť sa s ňou, ale on si nedal povedať. Presviedčal ju, i seba, že ju tak ľúbi, že ju od samej lásky musí zjesť.
Idem z práce domov a počujem za svojím chrbtom, zvonivým hlasom volanie; Majko, poď sem, Majko! I mráz mi po chrbte prebehol a zrýchlil sa mi dych. V predtuche nečakaného stretnutia som sa otočil, formulácia volania mi mnohé naznačila. Vysmiaty a takmer šťastný som hľadal zdroj hlasu. No slečna už čupela pri svojom psíkovi, škrabala ho za ušami a chválila; Majko je šikovný, šikovný psíček. Ani tá slečna tú knihu nečítala.