Päť stupňov s miernym vetrom, v predpovedi počasia, vyzerá pekne len vo vyhriatej obývačke. Ale každú chvíľu mal prísť vlak a táto skutočnosť trochu zvýšila teplotu ovzdušia. Vtom neznáma pani, sediaca asi v príjemnej kancelárii miešajúc si horúcu kávu, do mikrofónu nahlásila štyridsať minútové meškanie vlaku. Náhle sa ochladilo. Cestujúci si tuhšie pritiahol šál okolo krku, ďalší chladno zaklial.
Štyridsať minút je dosť dlhá doba, pomyslel som si. Výpravca, čo sa teraz už tak nevolá, ani nevyzeral tak, ako sa volal, povedal, že je to vážne. A potom zvedavému mladíkovi vysvetlil, že ďalší vlak nepríde, pokiaľ pokazený, ktorý prekáža na jedinej koľaji, neodtiahnu. Nechápal, tak sa ho výpravca spýtal, či už videl predbiehať sa električky.
Po päťdesiatich minútach prichádza informácia, ďalších deväťdesiat minút meškania. To je dlhá doba a chlapík čo sa už nevolá výpravca, sa ospravedlňoval. Vybral som z vrecka mobil a sformuloval požiadavku, ako sa dostať z tej dediny domov. Písalo by sa na ňom lepšie, ak by som mal päť palcov na ruke, ale nemám.
Zariadenie začalo pracovať a informovalo ma o tom slovom; Loading. Minúty ubiehali a nápis stále svietil na display. Už to prestalo byť nádejné, kto mal kam, odišiel. Po dvadsiatich minútach prišlo ku stanici auto, mladík k nemu pobehol a ostal stáť v pootvorených dverách. Zvedavo sa nás troch, ktorí sme ostali na stanici opýtal, či chceme odviesť do mesta.
V aute bolo teplo a šofér bezpečne viedol auto po ceste. Pri prvých domoch mesta, som pozrel na display môjho mobilu, stále tam bolo to; Loading. Mobil nepretržite sťahoval z celého sveta informácie, ako a kadiaľ sa mám dostať domov. Nenachádzal odpoveď.
