A po takej noci musíš prejsť železničnou stanicou niekoľkokrát, pozerať na ľudí ako sa náhlia v očakávaní domov. Sledovať posledných cestujúcich, meškajúcich na ceste. Mrznúť napriek šálu, chvieť sa chladom a sledovať hodiny na ktorých sa ručičky vedome vyhýbajú jedna druhej.
A potom, keď sa stanica vyprázdni, musíš pozdraviť výpravcu vlakov v jeho kancelárii. Fúknuť si do dlaní teplo, stáť na prázdnom nástupišti, rozhliadať sa. Zbadať svetlo za oknom odstaveného vagóna. Isť tam, zaklopať na zarosené posuvné dvere. Vnútri pozerať na prekvapené tváre, ktoré tam nemôžu byť, nadýchnuť sa k replike ktorá to ozrejmí, no potom si len sadnúť na ponúknuté miesto. Vypiť čaj z jogurtového téglika, zjesť kúsok jablka. Zohriať si ruky nad modrým plameňom variča. Pozerať na okno popísané písmenami z ktorých si poskladáš potrebné slovo. Vidieť tváre, ktoré sa tešia prívesku z orechových škrupín a vývrtky na víno z pevnej ocele.
Poďakovať, zatvoriť teplo za dvere. O dvadsať rokov stáť na tom peróne zas. Rozhliadať sa, nečakať vlak. Len mrznúť, nehľadať vagón. Len tak stáť a pochopiť, že vôbec nič si z toho nemusel. Ale jedno by si mal. Vrátiť sa aspoň raz na to isté miesto, aby si vedel, presne zrátať čas.