Čo bude potom

Autor: Marian Baran | 26.9.2011 o 19:02 | Karma článku: 13,48 | Prečítané:  1360x

Niekedy cestujeme spolu ranným autobusom. Vždy ma vyhľadá, postaví sa vedľa, alebo sadne, ak je voľný priestor. Ak nie, počká kým sa miesto uvoľní.

Netuším prečo práve ja. Kamarát povedal, vraj preto, lebo vyzerám ako bernardín. A tento pocit nezmiernim, ani keby som si dal na krk ostňami vybíjaný obojok.

Starec začne hovoriť hneď, ako zaujme priestor. Je ako rádio, ktoré niekto zapol, naladil stanicu a neostáva nič iné, len počúvať, pretože je položené v nedosiahnuteľnom priestore, vzdialeného sveta. Počúvam príjemné hity, aj tie, ktoré veľmi neladia. Ale hlavne veľa rôznorodej reklamy.

Už poznám celú jeho rodinu, všetky úskalia, ktorými prešiel. Jeho sen, byť námorníkom, čo všetko pre to urobil. Čo všetko spravil, i to čo sa nepodarilo. Aj to, koľko úderov zvládol na písacom stroji. A šepká priamo do ucha, keď spomína tých, čo už nie sú. Postupne z toho rádia zaznieva rozhlasová hra, na pokračovanie. Niečo ako Bielikovci, len s bezprostredným záberom. Ráno mu držím miesto v poloprázdnom autobuse. Obzerám sa, pravidelne nestíha náš spoj.

„Kam vlastne idete?" Pýtam sa, keď prerozprával zážitky z návštevy dcéry. Už ma kvárila zvedavosť.
„Na konečnú a potom..." Odpovedal, odmlčal sa. Hlasno som prehltol v zlovestnej predtuche.
„A čo bude potom?" Zisťujem opatrne.
„Potom späť domov, zoberiem psa na prechádzku a hodinu si zdriemnem."

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Smrť blízkeho majú platiť poisťovne, rozhodol súd. Tie nesúhlasia

Spor, či majú poisťovne platiť blízkym bolestné, sa na Slovensku vlečie už desať rokov.

KOMENTÁRE

Málo tu oslavujeme to dobro, čo na Slovensku bolo, je a bude

Slovákom budú tieto slová znieť trochu pateticky.


Už ste čítali?