Tam sa vchádza do lesa. Cesta vyzerala, že hneď aj končí, treba pribrzdiť, aj kvôli tej predstave, aj preto, aby si oči privykli na šero. Lesom sa kľukatila v ostrých zákrutách a neustále stúpala, zdalo sa nekonečná. A následne vybehla z lesa a smerovala vrcholom trávnatého kopca. Napokon zas les a tam úplne hore dedina. A vedľa kostola krčma.
Zastal tam čas. Dvere do kostola otvorené a v krčme nikoho. Krčmárka si utrela ruky do zástery a spýtala sa, čo by som rád. Zasmiala sa, keď som si vypýtal žltú malinovku. Ponúkla kofolu, alebo vodu. Voda, hovorím si, musí stáť za to, keď je v ponuke. Išlo mi čelo roztrhnúť, tak bola ľadová, keď som ju pil na terase, pri žlto červenom latkovom stole.
„Ty nie si z tadiaľto, že?" Prekvapil ma otázkou chlapec, krčmárkin syn. Tú otázku asi položí vždy, keď príde niekto cudzí. Bol už veľký, vedel, že nie som domáci, tak víta prišelcov. Povedal som mu, že iba prechádzam a páči sa mi tam, rozosmial sa. Zdalo sa mu zábavné, ako obdivujem tú jeho každodennosť.
Po ceste prechádzali kravy a mávali chvostmi. Na chvíľu zastali a úpenlivo ma skúmali. Nepáčil som sa im, no oblizli sa. Za nimi kráčal starec s prútom v ruke a s brašnou zavesenou cez rameno. Kývol na pozdrav, no mohol aj odháňať otravné muchy. Bocian sedel v hniezde a vysoko krúžil ďalší, využíval horúci vzduch, plachtil, ako kus bielej vypranej látky vzduchom. Psy s vyplazenými jazykmi ležali v tieni schátralého domu, lenivé čo i len šteknúť. Zabudnutý koniec sveta, za lesom. S rozbitou cestou a reproduktormi obecného rozhlasu na drevených stĺpoch. Dokonalá ilúzia minulosti. A potom prišli dve dievčatá. Jedna tričko versace a druhá adidas.