Vzápätí sa rozbehli smerom k preliezkám. Detí bolo dosť, svietilo slnko a babka si šatku zaviazanú pod krkom posunula trochu do čela. Sledoval som pohyb detí, hlavne toho môjho, ako lieta zaujatý hrou s novými kamarátmi. Obdivoval som nevyčerpateľnú energiu s akou behali, skrývali sa, skákali. A priznám, bol som len z toho pozorovania unavený.
„Babka nemáš niečo sladké?" Dobehli zadýchaní, po pár minútach strávených hrou a žobronili. A ona, že nemá, vraj zobrala len vodu. A tak stáli pri nej, vyprázdňovali fľašky, obzerajúc sa k ihrisku, aby im niečo neuniklo. „Naozaj nemáš?" Nedali chlapci pokoja. „Tak dobre, niečo predsa len mám," povedala babka a zalovila v malej kabelke.
Naozaj niečo mala, schované v bielej servítke, deti sa potešili. Zvedavosť ma nahla trochu nabok; veď čo to len môže byť. Mala tam pár kociek cukru. Kým opäť vyrazili za hrami, nakŕmili sa ako koníky z babkinej otvorenej dlane, pretože mali špinavé ruky.