Domáce vajcia majú rôzne zafarbenie. Dve rovnaké sa nedajú nájsť. Prebehnem ich okom naukladané v papierovej škatuli, zabezpečené novinovými útržkami. Ešte mi dá do rúk dve, sú ešte teplé. Poťažkám ich, primeriam a teta ich po chvíli vrtko šupne do novín a zaradí medzi ostatné. Nie je ich veľa. Škatuľa sa zmestí do košíka nad zadným kolesom bicykla. Vraj mám ísť na ňom. Aj by som oponoval. Bránil by som sa tej trase naoko, zavrhol bicykel. Ešte by som poleňošil a oknom sledoval kocúra, ako striehne na vtákov vyzobávajúcich z čerstvej trávy niečo neviditeľné. No práve ten bicykel ma láka.
Sedel som, šliapal opatrne do pedálov s kolenami od seba. Čas, keď sa bicykel niesol po asfaltke, zotrvačnosťou, sa zdal byť nekonečný. Jazda na bicykli je niečo ako spánok a v ňom pekný sen. Len čo začal spomaľovať, zošliapol som nachystanou nohou pedál, v snahe predlžiť voľný pád priamo pred seba.
Vajcia boli vychválené. Čo som sa len dušoval, že to sliepky. Škatuľa sa odniesla niekam za dvere, do kuchyne. Premena vajec sa začala. Anonymné sliepky zakotkodákali v ktoromsi dvore. A mne sa priniesla ranná káva. Sledoval som slnko na dvore a bol som nadmieru spokojný s rannou túrou.
foto: archív autora