Aj som si začal zúfať, no napokon pri mne zastavilo auto. Chlapík veselo kývol hlavou, keď som mu povedal kam. Bol komunikatívny. Tak, ako skoro všetci čo zastavia. Márne som sa chystal skočiť mu do reči, bolo to nemožné. Keď nás predbehlo veľké terénne auto, na chvíľu zmĺkol. Auto išlo tak rýchlo, že som ani poznávaciu značku nedočítal. Stratilo sa na kľukatých lesných cestách.
Pred týždňom som bol tankovať; hovorí mi. Zobral som pol nádrže a zaplatil. Nikdy neberiem plnú. Sadol som do auta a išiel domov. Po pár metroch na hlavnej, sa z pumpy za mnou rútilo auto. Bavorák, či čo to je. Taká drahá rároha. Ako to; pokračoval a hlavou ukázal na stratené auto. Predbehol ma, začal pribrzďovať, pochopil som, že musím zastaviť. Veď na tomto s ním nemôžem pretekať; dodal a silnejšie stisol volant. Krvi by sa vo mne nedorezal, keď som ho uvidel, ako vystúpil z auta. Chlap ako hora a hneď ku mne. Stiahol som na kúsok okno. Prišiel, vyložil ruku na strechu auta, až sa nahlo. A vraj, pane, toto vám asi vypadlo na pumpe, a strčil mi pred nos dvadsať eurovku...
Nastalo ticho. Fajn; hovorím. Ale on sa spoza volantu uškrnul. Ale ja platím vždy kartou chápeš? To som mu mal povedať? Keby si ho videl... Zahmkal som chápavo, a už ma k slovu nepustil.
V Tisovci na križovatke mi zastavil. Na začiatku bočnej ulice stáli policajti a za nimi offroady, jedno vedľa druhého. Poďakoval som a vystúpil. Pozeral som za ním, ako odchádza na svojej starej, garážovanej škodovke.
