Po otvorení dverí predavačka pochválila môj cit pre rovnováhu a chlapovi pri pulte predala apaticky plastovú fľašu piva a cigarety. Ešte v obchodíku si jednu vrazil do úst a vrávorajúc odišiel. Mám ten obchod rád, pretože majú dlho otvorené.
Vypýtal som si chleba. Vtedy sa predavačka zmenila. Oči jej zažiarili a zdalo sa, že podrástla. Pred tvárou sa mi ocitli dva pecne, na rukách mikroténové vrecúška. V ten okamih bola iná. Núkala oba s oduševnením znalca. Opisovala vôňu, lesk kôrky. Spomenula múku, kvások a teplo. Pecne sa mi chveli pred očami, jeden tmavý a druhý biely. Opatrne palcom stlačila kôrku, raz jedného a potom druhého chleba. S natočenou hlavou absorboval ten zvuk, ako niečo výnimočné. Tešila sa z môjho krátkeho váhania.
Kázal som si biely. Pritakala, že je to dobrá voľba a šupla mi ho do papierového vrecúška. Doma som si odkrojil riadne široký krajec, striedka fantasticky voňala a prekrojené vzduchové bubliny sa spomalene vracali do pôvodnej veľkosti. Natrel som ten krajec hrubou vrstvou masla a posypal kryštálovým cukrom. Moja lakota na večer. Ďalší krajec som strovil samotný. Bol výborný, o poznanie lepší, ako kdekoľvek inde.