Ako nepásli

Autor: Marian Baran | 29.5.2009 o 9:00 | Karma článku: 5,49 | Prečítané:  1119x

Išli sme chvíľu lesom. Po napadanom ihličí, popod konáre stromov. Tvoje deti kráčali pred nami. Boli nedočkavé, tešili sa.

Museli sme vyšliapať kus cesty pešo. Deti  podskakovali od vzrušenia. Keď zbadali ohradu, pridali do kroku. Kone sa pásli, všetky mali sklonené hlavy a okusovali trávu tesne nad zemou, rástla vo veľkých trsoch po celej lúke. Bolo ich cez tucet, nerátal som ich, to by som im dal mená.

Zavesili sa na ohradu a stíchli, aby ich nevyplašili. Niečo ich ale napriek tomu vyrušilo. Kone sa pootáčali, napli svaly a začali cválať, všetky za veľkým, bielym s čiernymi kolenami. Najmladšia sa ma opýtala, prečo utekajú práve za tým jedným. Páčil sa jej. Nestihol som sa ani nadýchnuť na odpoveď. Začali jej odpovedať súrodenci, so smiechom, hravo. Deti sa chvíľu prekárali. Napokon stíchli. Páčil sa im ten vietor, ktorý priletel za koňmi s kúdolom prachu. Ohúril ich dupot kopýt, zahryzli sa do dreva ohrady, aby im to rezonovalo v hlave. Keď kone ustali, kŕmili sme ich jablkami, škrabali a hladili. Utierali si ruky od šťavy z jabĺk do trička.

Nechcelo sa im odtiaľ. Chceli ostať. Postavil si sa pred nich a povedal nech bežia. Rozbehol si sa pomaly. Oni utekali za tebou, nesnažili sa ťa predbehnúť. Tešili sa z voľnosti, utekali bez strachu, že sa potknú a nepremýšľali kam.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?