Obraz jedného dňa

Autor: Marian Baran | 26.2.2009 o 20:16 | Karma článku: 6,43 | Prečítané:  1239x

Pozeral jej do očí. Mala ich privreté v pokojnej krivke mihalníc. Chcel z tej tváre, z toho výrazu zistiť či to bolelo. Čítal všetky vrásky. A od znova. Zdalo sa, že je ich tam málo, takých bez tieňa. Horlivo behal očami po koži. Bolo to neisté. Krehké presvedčenie, že v tom bolo i niečo príjemné. Že snáď do tej tváre vstúpi blaženosť, úsmev.

Chcelo sa mu plakať. No mal strach, že sa rozplačú všetci. Nevedel či to zvládne, tak rozsvietil všetky svetlá. Ležala pokojne s bradou mierne dohora. Nečinná, mĺkva. Tak ju nikdy nevidel. Vybehol z domu na dvor. Sneh sa topil. Trsy vysušenej trávy mu čvachtali pod nohami, ako obchádzal dom. Zo stromov padali kvapky vody. V zemi si hĺbili jamy. Malé jazierka smútku z konca zimy. Zašiel až za dom, kde v stene zo slamy bol vodovodný kohútik. Tam naberala vodu. Zapichol ruky do slamenej steny a hľadal. Našiel ju. Palicu, na konci lesklú, od držania. Na koniec pripevnila zvonček. Nepamätal, kedy to bolo. Pamätal si ten zvuk. Lahodný, mäkký. Postavil sa doprostred dvora a hlasno prehĺtal. Začal si palicou búchať do dlane, až sa zvonček rozzvučal. Ten zvuk utekal po celom dvore. Vliezol za strom, vliezol za šopu. Čakal, zatiaľ čo zvuk napĺňal priestor. Ako prvý pribehol veľký biely pes. Postavil sa pred neho a vrtel chvostom. Potom sa objavili mačky a mazlivo pristupovali pred chlapca. Zjavili sa sliepky a kohút. Spoza domu pribehla koza. Zdalo sa mu, že sa zlietajú i vtáci. V chlieve zabučala krava. V lese zavyl vlk.

Občas tú palicu vytiahla. Myslel, že mu to ukazuje práve kôli tejto chvíli. Nevedel si predstaviť inú. A ešte jeden okamih mu preletel mysľou. Keď prikázala palici aby snežilo.

Už plakal. Ale nie tak, ako zvykol. Búchal si palicou do dlane a vošiel do domu. Nezatvoril dvere. Dospelí nemo hľadeli na neho. Zarazene. Strnulo prijímali to, čo videli. On ich nevnímal. Ani to, kadiaľ kráčal. Hmatom jej našiel dlane z poprekladanými prstami. Zložené v modlitbe, stuhnuté. Medzi dlaňami vytvoril priestor a tú palicu tam zasunul. Nastalo ticho.

Palica stíchla. Ona schovávala svoje dlhé, sivé vlasy pod šatkou. Svoj kráľovský závoj, mala pod zásterou. Hrad v ktorom bývala, vyzeral ako obyčajný dedinský dom. Korunu si na hlavu nikdy nedala. Nepotrpela si na to. Z domu vychádzala skoro ráno. Aby kraľovala a robila zázraky. Aby ukázala, čo sa stráca vo všednosti dňa. Aby ukázala, na čo nikdy netreba zabudnúť. Všetko bolo prezradené. Už nebolo čo skrývať. Kráľovná odpočívala na lôžku, akoby nikdy v živote nespala.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Minúta po minúte: Matovič oznámil uvoľňovanie opatrení, prejdeme do bordovej fázy

Opatrenia sa uvoľnia od budúceho týždňa. Slovensko na Covid automate zmení farbu.

Covid automat: V čiernej farbe už nebude žiadny okres

Slovensko postúpi do III. stupňa varovania.


Už ste čítali?