Mal sedem Nevedel rýchlo utekať. Nevedel sa bicyklovať bez pomocného kolieska. Plával len s pomockami. Niekedy sa cítil krehko. Najme vtedy, keď mu spolužiaci pripomenuli, že jeho slovo alebo čin nič neváži. Niekedy mal strach. Bojoval s ním neustále, pretože vedel, že keď vyrastie nesmie ho nikdy pocítiť. Von chodil málo. Nič ho tam neťahalo. Najradšej bol doma. Hral sa vo svojej izbe a neopakovateľné pre neho bolo, keď mu do tých hier mama priniesla kakao. Mamu miloval. Vedel, že raz pre ňu vybojuje a získa všetko na svete. Nie len za tú dobrotu. Otec bol málokedy doma. Keď prišiel, vošiel k nemu do izby a pohladil ho po vlasoch. To bolo všetko. Chcel sa s ním zahrať všetky tie hry čo ho napadli. Chcel počuť jeho hlas, ako mu niečo vraví. Potreboval viac. Predstavoval si, ako každým pohladením vkladá do neho malé kúsky nehy.
V jeden deň prišiel otec za ním do izby. Pohladil ho po vlasoch. Zacítil teplo. A potom povedal, že cez víkend pôjdu za dedkom na vidiek. Chcel sa tešiť, no nevedel prečo. Dedka nikdy nevidel. Ale samotné slovo v ňom vyvolalo niečo príjemné.
Dedko bol fajn. Mal psa a mačku. Mal dvor, kde sa mohol hrať. Dedko mu všetko dovolil v tom bol skutočne dobrý. Mohol sa voľne pohybovať, kde sa mu zachcelo. Nepočul žiaden zákaz. Keď si roztrhol nohavice, dedko nekričal a nemusel tú dieru schovávať. Bolo mu jasné, že dedko nevie kričať. A tak preskúmal celý dvor. Za domom našiel dvierka k susedovi. Potlačil ich a oni sa z vrzgotom otvorili. Na susedovom dvore stál obrovský kôň a z válova pil vodu. Chlapec sa zľakol, keď zbadal to zviera. Chcel cúvnuť no nedalo sa. Chcel sa nadýchnuť, vykríknuť no nedokázal nič. Kôň pokojne pil vodu pár metrov od neho a oháňal sa chvostom. Spoza koňa vystúpil sused v klobúku. Mal obrovské dlane.
„Ahoj. Čakal som, kedy prídeš." Povedal sused.
Chlapec ostal zarazený. Ten kôň a teraz sused, ktorý tvrdí že ho čakal. Z koňa mal rešpekt a sused mal úžasný klobúk.
„Mňa?" Spýtal sa nesmelo chlapec.
„Áno, teba," povedal sused. Spod válova vytiahol dlhé kožené popruhy a vtlačil ich chlapcovi do rúk. „Budeš mi držať koňa, kým sa napije." Pousmial a odstúpil od chlapca na druhú stranu dvora.
Chlapec tam stál. V ruke kŕčovito zvieral remene. Kôň pokojne pil vodu. Občas zafŕkal, zaprskal a sem tam šľahol chvostom. Pod kožou sa mu napínali svaly. Bol obrovský a chlapca zalieval pot, keď si predstavil čo by sa dialo, keby ten kôň začal vystrájať. Alebo chcel utiecť. Predstavil si, ako veľmi by musel tie popruhy držať, aby sa nič vážneho nestalo. Chvíľu takto stál. Začalo sa mu páčiť, akú veľkú silu má pod kontrolou. Ako bravúrne zvláda svoj strach. Tešilo ho, že sused čakal kedy príde a poveril ho tak dôležitou úlohou. Cítil sa ako hrdina, ktorý zachraňuje svet.
Nečakane vtrhol na dvor otec. Kôň sa zľakol a chlapec tiež. Otec mu vytrhol popruhy z ruky a ukázal, aby odišiel z dvora. Chlapec poslúchol.
„Čo to pre boha robíte? Viete si predstaviť čo by sa stalo, keby sa ten kôň splašil?" Kričal otec na suseda.
„Viem." Odpovedal rázne sused. „I ty si mi chodil pomáhať. Aj koňa si držiaval. Nepamätáš? Spýtal sa chlap a prenikavo pozrel na otca.
„Pamätám. Ale on je iný, ako som bol ja." Povedal otec a popruhy pevne držal v ruke. Kôň si ešte občas sŕkol.
„Čerta starého. Je presne taký istý ako ty, len si na to zabudol aký si bol." Zareagoval sused. Otočil sa otcovi chrbtom a kráčal preč. Keď prechádzal okolo koňa, cmukol. Kôň sa otočil a začal odchádzať preč spolu so susedom. Otec čakal, ako sa mu v rukách napnú popruhy. No nič také sa nestalo. Tie popruhy nedržali koňa. Boli priviazané pod válovom. V tú chvíľu ho niečo veľmi zamrzelo a on nevedel čo. Niečo ho zabolelo a on nevedel kde. Snažil sa spomenúť, aké to bolo keď bol malý. Vybavovali sa mu niektoré obrazy. Všetky tie detské túžby a priania. Všetky sny, obavy. Myslel na detstvo. Pevne držal tie popruhy a myslel na to, že ich už nikdy nesmie pustiť.
