Vždy, keď sa niečo pokazí, prvé čo ma napadne je, rozobrať to a opraviť. Táto hranica je pre mňa ľahko prekonateľná, ale s neistým výsledkom. Akokoľvek s nadšením do toho vstúpim, nikdy majstra nedokážem napodobiť. Majstra akejkoľvek opravy, majstra, ktorý mal v hlave nákresy všetkých možných mechanizmov tej doby, elektrické schémy všetkých zariadení. Toho čo dokázal všetko bezpodmienečne opraviť.
Keď som mal násť, žoviálne som mu hovoril foter.
Nič, čo bolo pokazené sa nikdy nemuselo vyhodiť. Foter by fén zobral a opravil, rozobral by televízor a presne by vedel, ktorú elektrónku treba vymeniť, dnes, ktorý plošný spoj kľakol. Raz vymenil kľukovú hriadeľ na Lade pod panelákom. Stal sa legendou. Kde kto mu zvonil pri dverách a ponúkal k oprave drobný spotrebič, pračku, či nákladné auto, ktoré nešlo v zimnom období naštartovať.
Nejednu Tatramatku presvedčil, že ešte nie je koniec a udržal niektoré pri živote pekných pár rokov. Hoci vyskákané ako kozy na prvom rande, privŕtané o podlahu veľkými skrutkami. Foter tu bol vždy, ochotný pomôcť a opraviť. Celá ulica nikdy nič nemusela vyhodiť. Foter jednoducho vedel.
Rozobral som fén a nech som pozeral akokoľvek intenzívne, nič pokazené som nevidel. Keď som stál nad odpadkovým košom, počul som jeho slová. Vyber motorček a všetky skrutky, odrež elektrický kábel, zíde sa. Nech nám nabudúce niečo nechýba.
Otec. Je jedna z vecí, ktorá ma napadne, keď si ne neho spomeniem, a viem, že to tak v živote naozaj funguje. Všetko sa dá opraviť.
