So slovami, keď vidíš cieľ, nemôže to byť ďaleko, som po vyšliapanom chodníku vstúpil do lesa. Ešte doma som sa na túru pripravoval. Na bežiacom páse, stepper, ľahké drepy a biceps. Biceps preto, lebo leto a nosia sa krátke rukávy. Nech sovy vidia čo práve letí.
Z lesa sa odparoval nočný dážď, čo v praxi znamená že prší, len to nevidno. Obrovská vlhkosť vzduchu za chvíľu premočila moje oblečenie a spolu s teplom premenila priestor na olejový kúpeľ. Ťažko sa kráčalo. Po hodine som vypil všetku svoju vodu. Keď lesný chodník začal prudko stúpať, došlo mi, že bežiaci pás a stepper neponúkajú tú širokú škálu pohybov, ktorú musí jedinec vykonať, kým sa vydriape za svojím horským cieľom.
Batoh na mojom chrbte bol čoraz ťažší. Ocenil som jeho popruhy a zavesil som si do nich ruky. Krok som skrátil, dych prehĺbil. A potom začalo pršať, pár minút. Veď raz som v Petržalke zmokol, spomenul som si na jedno letné popoludnie. No toto bolo niečo úplne iné. Na tom krátkom úseku bez stromov, spadlo na mňa za sekundu toľko vody, koľko spotrebujem doma za rok. Určite som mal mokré aj oblečenie, ktoré ostalo na chate.
Po piatich hodinách sme dokráčali k vrcholu. V hromade kameňov bol zarazený kríž. Všetko bolo mokré, nedalo sa tam ani sadnúť. Nikde žiaden gauč, ani stolička. Zhodil som batoh kamarátovi k nohám a chcel som ho, tak na začiatok, zhodiť z útesu keby tam nejaký bol. Ale keď s úsmevom vybral z môjho batohu veľký kameň, chcel som ten útes od zlosti vyrobiť.
Kameň sme nechali na vrchole. Vraj kedysi dávno, tam žiaden kameň nebol a vrchol bol o pár metrov nižšie. Neveril som mu ani slovo, darebákovi. Ale v polovici cesty som ďakoval, že tá jeho nádherná ľahká túra, bola sčasti pravdivá.
Nie, dole sa nekráča ľahšie.