Pár minút mi stačilo na to, aby som usúdil, že bez vody sa nedá nič, zvlášť to, čo sa zvykne ráno. Voda je základ všetkého, pomyslel som si po chvíli a začal som poškuľovať po vode, ktorá stála odstáta v plastovej flaši, pripravená pre kvety. No nebola vhodná na zaliatie kávy, hoci farbou bola káve podobná. Aké by to bolo pekné, keby každý v paneláku mal pred domom vlastnú studňu.
Spomenul som si na vodu, ktorú som stretával vždy, keď som išiel lesnou cestou k starkej. Vyvierala tam spod skaly, len tak náhodne, bez čerpadla. Niekto veľmi dávno, bez nároku na honorár, tú vodu ohradil kamením. Vytvoril napájadlo. Voda to bola kryštálovo čistá a ľadová tak, že dokázala do čela urobiť dieru. Tú vodu tam chodili piť všetci zo širokého okolia. Zvlášť zver vedela oceniť jej kvalitu. Neraz som tam stretol srnku, vtáka a keď som pil, občas mi po chrbte prebehla veverička. Bol tam celkom nával, niekedy bolo nutné odtlačiť medveďa od vody, keď sa jeden chcel napiť.
Pozeral som von oknom a chrúmal kávové zrná, keď som zbadal cisternu s vodou. Nevedel som, do čoho by som si vodu išiel nabrať. Do igelitovej tašky? Mať doma vedro, alebo kanister na vodu, to nie je len tak. Zalial som si kávu minerálkou. Kofeín a minerály, dva v jednom. Kofinerál, tak som ten nápoj pomenoval a bol som na seba veľmi pyšný.
