Len tak sa ma spýtal ako sa mám. A hoci sa vracal od vody, cítil som borovicu. Asi mi chcel urobiť radosť, tú rybu mi podaroval. Prijal som, chcel som mu urobiť radosť a ostal som tam stáť aj s tou rybou v igelitke. Netušil som čo s ňou budem robiť. Niekto dostane do daru diamanty, drahé hodiny, či automobil a ja rybu.
Váhal som, či sa s tou rybou prejdem cez mesto, ako som mal pôvodne v pláne. Zájdem do galérie a ukážem jej súčasnú tvorbu, možno do kina, nech zhliadne suchý príbeh zo súčastnosti. Zamietol som, veď ani rande sa s prispatou rybou v taške nedá absolvovať.
Sadol som si na neďalekú terasu kaviarne a objednal som si kávu. Premýšľal som o rybe v taške pri nohách a cítil som sa celkom bezradne. No a asi práve vtedy, keď som tak zamyslene pozeral pred seba, sa ryba prebrala. Najskôr nečujne vykĺzla z tašky von, mimo terasu, tam pookriala ešte viac. Začala skákať a takto sa jej podarilo dostať až k páru, ktorý sa rozprával osamote na chodníku. Chvíľu im podskakovala pod nohami, kým si ju všimli.
Keď ju zbadali ako vystrája, od úľaku odskočili od nej a pozreli okolo. Pán si vystretými rukami bránil telo a pani zopla ruky. Zázrak, začala kričať, zázrak. A dala sa pozerať na nebo, asi či tých rýb nezačne padať ešte viac.
