Núkalo sa nech sa zahanbím, nech si lámem jazyk o podnebie. Snažil som sa, cvičil, ale mal som pocit, že to nikdy nedokážem. To písmeno musel niekto naschvál vymyslieť, aby sme my malí špunti zakúsili, čo je to skutočná námaha a odhodlanie, ešte pred tým ako bude nutné definitívne zabudnúť na fľašu.
Niekto písmeno vymyslel a zamiešal medzi ostatné cielene. Poskladal slová s týmto písmenom a potom už iba sledoval, ako na zem padajú polámané jazyky. Zo začiatku som ho zamieňal za iné písmená, no vznikali spoločensky neakceptovateľné slová. Všetci sa smiali a ja som sa smial tiež, lebo tento môj nedostatok som nikdy nevnímal vážne. Ako vtedy, keď mi malý Mišo spontánne a bez mučenia povedal, že kožu z kakaa nikdy nevypije.
Slovenčina je kúzelný jazyk a jeho možnosti dokážu vždy šokovať. I dnes mám k tomu písmenu zvláštny vzťah, no už na to vôbec nemyslím, akceptujem ho také aké je. A viem, že toto obdobie nezanechalo vôbec žiadne stopy.